Prv, než sa ma spýtate, čo mi to napadlo robiť rozhovor s náhodným pracovníkov v náhodnom vydavateľstve, mali by ste vedieť, že Erik Fazekaš nie je len taký nejaký pracovník. Po prvé, práve vďaka nemu sa niektoré z našich najobľúbenejších YA kníh momentálne vyhrievajú na regáloch v kníhkupectvách alebo pri najlepšom u nás doma na poličke. Po druhé, veľmi ľahko sa spracováva a je za každú srandu, takže nebol problém presvedčiť ho na tento rozhovor. A v (ne)poslednom rade som sa rozhodla, že si pre seba jednoducho nemôžem nechať všetky tie užitočné informácie, čo sa mi od neho za posledné 2 roky podarilo vyciciať. Či už sú to tipy na úspešnú cestu k publikácii knihy (čo mi je na prd, nakoľko sa nechystám nič publikovať, ale vám sa tieto informácie môžu zísť), alebo všelijaké jeho random poznámky o prekladaní, tvorbe obálok a spolupráce s blogermi, ktoré si nikdy nikam nezapisujem ale vždy sa mi zídu, keď to najmenej čakám. Takže tu ho máte, editora vo vydavateľstve Slovart v celej svojej písomno-prejavovskej kráse. Užite si :)
Judit: Tak sa nám, Erik, na začiatok pekne predstav ako prvý deň v škôlke a povedz nám niečo o sebe :)
Erik: Ahojte! Volám sa Erik a mám strašne veľa rokov, teda oproti vám, ale na to, kde pracujem ich mám strašne málo. Do škôlky som nechodil, lebo som bol stále chorý, a tak som strávil detstvo u babky, kde som sa napchával sladkosťami, lebo mi vždy uvarila to čo som chcel – milujem buchty na pare, pravé domáce. Na zakládku som chodil 4 roky – veľa si z toho nepamätám –, a potom som odfrčal na osemročné gymko. Tam to bola celkom sranda, učiť sa mi nechcelo, ale nejako sa to na mňa lepilo, takže som bol na konci stále vyznamenaný. Mal som trojku len dvakrát a to na polroka, najprv z angliny, prvý polrok v živote EVER, a potom z nemčiny, keď nás mala triedna a obľúbila si päťminútovky v piatok ráno o 7.10. Celá trieda mala päťky zaradom! Potom som prišiel na vysokú do Bratislavy a začal som brigádovať v kníhkupectve, čo vôbec nie je také jednoduché, ako to znie. Po škole som šiel do vydavateľstva – nie nerobte si ideály, že si ma vybrali z tisícok uchádzačov :). Bývala kolegyňa z kníhkupectva tam totiž robila, a keď zistila, že som skončil VŠ a nepokračujem, tak po mne chňapla. Taký som bol dobrý :)
J: Robiť to, čo robíš ty, by chcel asi každý milovník kníh. Je to naozaj také super? Má práca s knihami vôbec nejaké nevýhody?
E: :) Teraz sa akože smejem... Je to práca ako každá iná a ja si myslím, že som sa v nej našiel. Strašne ma baví, a to je myslím dôležité pri každej robote. Mňa bavilo aj obsluhovať zákazníkov v kníhkupectve, nie je nič lepšie ako pomôcť niekomu vybrať knihu, keď je zúfalý, alebo ho odradiť od jednoznačnej blbosti a dať mu radšej niečo normálnejšie.
A má nevýhody. Konkrétne moja – je to stále o čítaní, a redaktorské čítanie je úplne iné ako voľnočasové čítanie. Moja súčasná rýchlosť je 100 strán za hodinu, ak ma kniha brutálne dobrý spád a dej len tak odsýpa. Za jeden deň som dal tuším maximálne 700 strán. To je to voľnočasové čítanie. Pracovné čítanie? Maximum 100 – 150 strán za deň, ak je to ľahký text. Takže vidíš ten rozdiel. A v tom pracovnom čítaní si všímaš všelijaké rôzne veci, takže sa musíš naozaj pekelne sústrediť.
Nevýhody? Únava očí, nemám čas čítať si pre pôžitok a striedajú sa u mňa fázy, kedy čítam strašne veľa a potom mesiac nič – samozrejme mimo toho, čo musím, aby tie knihy vyšli.
J: Mohol by si nám opísať jeden tradičný deň v práci? Nech si trošku poslintáme...
E: Neexistuje tradičný deň v práci :) A tento džob nie je 8 hodín za stolom a potom padla... Možno by som to mohol zhrnúť do tradičného týždňa ak máš čas a priestor :) Ale tak vymenujem, čo všetko sa za týždeň zvykne objaviť: e-mailovanie; surfovanie po nete a hľadanie nových kníh; presviedčanie šéfa a kolegov, že toto musíme preložiť; čítanie slovenských prekladov; porovnávanie zásahov v texte – teda či ich v štúdiu správne zaniesli; vymýšľanie textov na obálku; vymýšľanie anotácií do katalógu; surfovanie po nete a hľadanie zahraničnej obálky, ktorú by sme mohli kúpiť; zadávanie slovenských prekladov do sadzby; komunikácia s blogermi; prechádzanie rôznych katalógov; po večeroch čítanie anglických kníh a rukopisov a slovenských rukopisov, lebo na Slovensku žije kopa grafomanov; posielanie kníh autorom a agentom; a ešte kopa ďalších vecí na ktoré som určite zabudol.
J: Chcel si byť vždy editorom vo vydavateľstve? Ako si sa k tejto práci vôbec dostal a akú dôležitú úlohu tu zohráva vzdelanosť v obore?
E: V prvý deň vo vydavateľstve som vedel, že na obchodnom oddelení budem len dočasne, a chcem sa dostať do redakcie :) Dostal som sa tak, že som začal posudzovať pre editorky všelijaké možné knihy – od detských, cez dospelácke, až po historické práce – a potom postupne som začal prekladať, a tak keď sa uvoľnil miesto v redakcii, bol som prirodzená voľba :) Ale veľmi veľkú úlohu tu zohrávalo šťastie, povedzme si to na rovinu.
Vzdelanosť... nuž, ja mám vyštudovanú históriu a robím tínedžerské knihy :) To, čo je najdôležitejšie je cit pre jazyk a schopnosť vedieť narábať s textom, vycítiť, keď tam niečo nereže a prísť na to. Ale práce editora/redaktora je učenie do konca života, a skutočným plnohodnotným redaktorom sa človek stane najskôr, opakujem, najskôr po desiatich rokoch. 2 down, 8 to go!
J: Vo vydavateľstve si to práve ty, kto má na starosti našu srdcovú záležitosť – knihy pre deti a mladých dospelých. Je pravda, že ty takisto aj vyberáš, čo sa bude vydávať?
E: To je krásne – že ty takisto vyberáš – nuž ja a ešte ďalší traja ľudia :) Prehrabávam sa tými haldami kníh, a rukopisov a odporúčaní, ktoré prichádzajú od vydavateľov a agentov. Výber kníh nie je žiadna exaktná veda, je to vo veľkej väčšine o šťastí. Moja prvá kniha, ktorú som na svojej pozícii prečítal a odporučil bola Divergencia. Neviem ti povedať, že keby som ju čítal dnes, či by bol môj verdikt rovnaký :) A ja z tých háld vyberiem to najlepšie, čo si myslím, že by sa nám hodilo, na čo máme priestor, veď predsa nemôžeme byť monotematický program. Ak si všimneš, sme jedny z mála, čo majú z každého žánru niečo, a nie je tu jednoznačná dominancia jedného žánru.
J: Aké sú kritéria, podľa ktorých vo vydavateľstve vyberáte knihy na preklad? Čo všetko pri tom beriete do úvahy? Nechávate sa niekedy inšpirovať práve knižnými blogmi?
E: Hmmm... na to neexistuje priama odpoveď... ako som už spomínal je to taká alchýmia. V prvom rade musíme mať na knihu miesto. Ak nám bežia dve upírske série, do ďalšej sa pravdepodobne nepustíme. Musel by to byť špeciálny prípad. A berieme do úvahy všetko, od samotnej knihy, autorky (či mladá, či osvedčená), od hrúbky, od obálky, až po samotný dej, kvalitu príbehu... až po koniec a koľko dielna je to sága.
Inšpirácie blogermi... samozrejme, veď je to vlastne odpoveď na to, čo sa čitateľom páči a blogeri sú perfektná vzorka, aj keď len maličká :) Ale práve na tých slovenských blogoch som vo svojich začiatkoch našiel mnohé informácie a pomohli mi zorientovať sa v obrovskom megavesmíre tínedžerských kníh. Nebyť istých blogov, tak by som nezakopol o takú jednu ságu, že The Mortal Instruments... neviem, či ti to niečo hovorí. A potom ešte aj také že Vampire Academy... to sme si odkukali nadšené recenzie zo slovenských blogov a pozreli sa po tých knihách, že čo sú vlastne zač.
Teraz, keď už viem, čo a ako beží, je to už len o feedbacku ku vydaným knihám, v tých nových sa celkom dobre orientujem. Čo je však ďalšia pre mnohých nepredstaviteľná záležitosť je kupovanie kníh ďaleko pred ich vydaním... Mnohé knihy a série sa dostávajú do dražieb niekedy aj rok pred ich vydaním v Amerike, a vtedy je to naozaj len o šťastí, aby sme chytili tú dobrú knihu. Keď už sme tu spomínali tú Divergenciu, tak proof – recenzný výtlačok – ma čakal na stole hneď keď som prešiel na svoju pozíciu, to bolo 1. januára 2011. Ja som knihu schytil do ruky koncom marca a hneď sme po nej chňapli. Kniha vyšla v USA v máji 2011. A vtedy nikto nepredpokladal, že to bude najúspešnejšia dystópia po Hrách o život. Šťastie :)
J: Môžeš nám trochu opísať proces, ktorým si kniha prejde od okamihu, keď sa ju rozhodnete vydať až do okamihu, keď sa dostane na pulty kníhkupectiev? Ak to teda nie je prísne tajné výrobné tajomstvo...
E: Toto je super otázka, ale už pripravujeme jeden skvelý projekt na náš
booklab, kde sa všetko dozviete :)
J: A čo obálky? Práve tie sa niekedy stávajú terčom kritiky namierenej na vydavateľstvo. Prečo si niekedy vyberáte originálne a inokedy zasa pristupujete k tvorbe vlastných? Ktoré obálky z vašej tvorby mali zatiaľ najlepší ohlas a ktoré boli naopak vypískané?
E: Obálky :) Večný problém každého vydavateľstva. A aj podnet na kritiky zo strany všetkých naokolo. Ale mnohí akosi nechápu, že obálka nie je len škatuľka v ktorej je kniha zabalená. Musí na tom pulte upútať, zaujať... Musí zaujať nielen čitateľa, aby po nej siahol, ale aj kníhkupca, aby ju vytrčil v tom kníhkupectve a ešte musí byť dobre prezentovateľná aj nete, aby bolo jasné, čo to je, kto to je a prečo... Celkom dosť úloh na kus kartónu 13x21 cm? Že?
Obálka sa nám musí v prvom rade páčiť, nám to je asi 5 ľudí na rôznych postoch vo vydavateľstve, niekedy sa informujeme aj na obchodnom oddelení, niekedy si dokonca autori vyžadujú obálky na schválenie. Potom musíme byť presvedčení, že obálka je vhodná pre slovenský trh. Za tie roky už máme všeličo odskúšané a vieme čo funguje a čo nie. Ďalej musí mať obálka rozumnú cenu. Nie je to totiž tak, že si vyberieme obálku a proste si ju stiahneme z webu. Niekto tu obálku vytvoril a niekto za ňu chce aj peniaze.
Naposledy sme si vyslúžili kritiku, a stále sa ešte ozýva, na sériu Nástroje smrteľníkov, zatiaľ vyšlo Mesto kostí, a Mesto popola sa práve tlačí. Všetci len kritizujú, ale odmietajú počúvať, že ten týpek, ktorý tie postavičky kreslí, sa rozhodol na tom zarábať a tak si pýta také peniaze, za ktoré sme schopní získať práva na inú knihu. A tak sme sa rozhodli namiesto troch amerických obálok mať tri slovenské obálky a vydať tri iné knihy. A naozaj si myslím, že sa nám tie obálky podarili a naživo vyzerajú celkom úchvatne, a keď budú všetky tri pokope, tak to bude poriadny nářez!
Najväčší ohlas? Asi Upírska akadémia a teraz Mechanický anjel (ktorý je podľa mňa oveľa OVEĽA krajší ako originál, ale tak, niekto si opäť nedá poradiť). Ale moji osobný favoriti sú Lord Zarmut a teraz najčerstvejší Jazdci časom – tí sú úplne úchvatní!!! S čím sme to prepískli? Evidentne so Škaredými a Krásnymi, s Charlieho malými tajomstvami a asi so sériou Údolie, ktorá nepriniesla taký úspech v aký sme dúfali, aj keď sú všetky recenzie nadšené!
J: A teraz trochu horúcej témy: Aký je tvoj osobný názor na nedovydávané série? Vedel by si nám túto problematiku trochu priblížiť aj z tej druhej strany – strany vydavateľa?
E: Hmmm... čo ti na to poviem. Ako čitateľa ma to rozčuľuje. Keď raz začnem niečo čítať, tak to chcem aj dočítať. A ak neovládam ten cudzí jazyk, tak čo mám robiť?
Ako vydavateľ? Mrzí ma to, ale čo narobím. Ak sa tie knihy nepredávajú, prečo do toho investovať? Čitatelia si asi neuvedomujú, že samotné práva na knihu niečo stoja, preklad tiež nie je lacná záležitosť, hlavne keď dnes všetci píšu bichle... čo sa stalo s kratšími románmi? A potom je tu ešte tlač... A keď si tú knihu kúpi 500 ľudí, tak to absolútne nezaplatí celkové náklady... Neuveriteľne ma mrzí, že nebudeme pokračovať s Cherubom, naozaj! Podľa mňa je to skvelá séria, ale... A teraz to hrozí ďalším dvom sériám.
J: Všetci vieme, že Slovart je jedno z vydavateľstiev, ktoré vzalo knižných blogerov na milosť a s niektorými z nich nadviazalo spoluprácu. Ovšem iní zasa ostali na ocot. Čo by si im poradil? Ako na seba môžu upútať pozornosť ešte pred tým, než si u vás zapíšu čierny bod za ustavičné dobiedzanie a vypisovanie mailov? Povieš nám aj nejaké taktiky, ktoré na vás zaručene neplatia?
E: :) Vypisovaním e-mailom si asi čierny bod nezapíšu, lebo toho máme veľa, a všetci zabúdame :) Však to poznáš sama. Máme však obmedzený počet blogerov s ktorými spolupracujeme, a tak nemôžeme ulahodiť všetkým. A dobre že pripomínaš, asi by sme mali prevetrať zoznam a skontrolovať, či si všetci plnia svoje úlohy. Nie je to len o tom dostať knihu a napísať o nej pár slov. Je to o niečom viac. A určite neplatí otravnosť, treba si taký zlatý stred nájsť.
J: Aký postup odporúčaš knižným blogerom pri pokuse o nadviazanie spolupráce s vydavateľstvom? Kam napísať? Koho kontaktovať?
E: Prosím, nepíšte nám, keď máte blog dva týždne. Trochu rozumu nalejte do hlavičky. Majte blog dlhšie, majte ho naplnený recenziami, nie samými výzvami, meme a neviem čím ešte všetkým možným, to je len odpad, ktorým chcete zakryť to, že vlastne žiadnu činnosť nevykazujete. Majte recenzie zaujímavé, nie ako cez kopirák. Nie každému sa chce čítať to isté dookola. Pracujte na svojom dosahu medzi ľudí, aby vás nečítala len úzka komunita blogerov, ale skúste sa dostať aj nejako mimo nej...
J: Na záver ešte zapichnem do jednej témy, ktorá by mohla zaujímať hlavne budúcich spisovateľov. Vezmime si, krištáľovo čisto hypoteticky, že som napísala knihu. Ako vám o nej dať vedieť? Bude to u vás vôbec niekto čítať? Mám šancu?
E: Máš šancu a bude to niekto čítať. V prvom rade to ale bude to trvať :) Nemáme na to špeciálne vyčleneného človeka, robíme to len my bežne popri práci, keď si medzi korektúrami ukradneme chvíľku. Ale treba nás tak zdravo dobiedzať :)
Ako nám dať vedieť? E-mailom? Najjednoduchšie riešenie.
Čo musíš spraviť, je mať hotový rukopis, celý, žiaden fragment ani nič podobné nemá zmysel. Musíme to vidieť celé. Takisto nemajú zmysel žiadne úpravy textu, úplne stačí Times New Roman, veľkosť 12, riadkovanie 1. Ani nevieš ako to poteší, keď nemusím odstraňovať všetky šialené formátovania, len aby som si to mohol normálne vytlačiť. Je síce pekné, že si to autor nejako upraví, ale finálna kniha bude vyzerať úplne inak. Poviem to na rovinu – my sme tu za profesionálov, vydávame stovky kníh ročne, takže o tom niečo vieme :)
Čo je dôležité – treba napísať dobrý sprievodný list, ktorý zaujme, neunudí, ale práve navnadí.
Ak si autorka, nebuď presvedčená o dokonalosti svojho rukopisu, buď ochotná ho meniť, a meniť ho radikálne.
Čo je smutné... máme prečítaných toľko kníh a toľko rukopisov, a máme už tak vycvičené oči, že po 5 stranách vieme, či to stojí za to. Naozaj! Máme však zásadu, že prečítame aspoň štvrtinu, lebo ten začiatok môže byť práve to čo vyškrtneme, aj keď sa málokedy stáva, že rukopis pokračuje inak ako začal – teda po kvalitatívnej stránke. Ale ak je rukopis zaujímavý, tak čítame hneď a zaraz do konca :)
A prosím, gramatika! Aspoň spellcheckerom vo worde to prebehni. Raz chlapec poslal rukopis bez akejkoľvek diakritiky... absolútne mínus...
J: Máte momentálne nejaké žánre alebo subžánre, po ktorých sa zháňate a ktoré majú prednosť pred ostatnými?
E: Nemáme :) Máme svoj zabehnutý program, na Slovensku sa o prevahu nejakého žánru nedá hovoriť, sme príliš malý trh a tak sa snažíme mať pestrú ponuku, snáď je to cesta k úspechu. Pri pôvodných slovenských autoroch vlastne asi ani nič neodmietame, ak sa nám akurát náhodou stretnú podobné žánre tak medzi dávame aspoň dva-tri mesiace. Keby sme ich totiž vydali naraz tak tie knihy proti sebe vlastne bojujú a to nechceme!
J: Oplatí sa mi, po vzore Američanov, zverejňovať knihu na internete alebo ju najprv „vydať“ vo forme e-booku? Sledujete niekedy stránky s amatérskou tvorbou?
E: U nás tento trh ešte neexistuje, takže sa neviem vyjadriť. Ale určite budeme sledovať, čo sa deje.
Erikovi ďakujem za rozhovor a ešte tu pre vás mám čerešničku na torte a pastvu pre oči v jednom :D
Erik so spisovateľkou Alyson Noël
