RECENZIA: Liane Moriartyová - Prečo sme sa vlastne rozišli?

Názov: Prečo sme sa vlastne rozišli?
Pôvodný názov: What Alice Forgot?
Autor: Liane Moriartyová
Vydavateľstvo: Ikar, 2014
Hodnotenie na Goodreads: 3.95

Srandafaktor: 4/5 
Nudafaktor: 1/5 
Lovefaktor: 4/5 
Plačfaktor: 3/5 
Drámafaktor: 4.5/5

29-ročná Alice sa vôbec ale vôbec nemá na čo sťažovať. Možno nemá tvár a telo ako supermodelka, zato však má úžasného manžela s ktorým čaká prvé dieťa a sestru, s ktorou si skvelo rozumie. Tak si asi viete predstaviť ten šok, keď sa jedného dňa preberá na dlážke v posilovni, o niekoľko kíl ľahšia a zisťuje, že od zariaďovania detskej izby prešlo 10 rokov, na ktoré si absolútne nespomína. Takmer tridsaťročná Alice v tele takmer štyridsaťročnej Alice nikdy nestretla ani jedno zo svojich troch detí, neprešla si tragédiami, ktoré ju poznačili na celý život a neprišla o človeka, o ktorom si vždy myslela, že je láska jej života. Alice netuší, čo také hrozné sa za desaťročie stalo, že ju to s manželom úplne rozdelilo, no je odhodlaná za neho opäť zabojovať. Ibaže je tu menší problém...jej manžel si totiž pamätá všetko. 

Knihy austrálskej spisovateľky Liane Moriartyovej som z diaľky sledovala ešte dávno pred tým, než som sa konečne odhodlala do jednej z nich pustiť. Vždy som ich vnímala ako jedny z kategórie tých, ktoré majú namakanú zápletku, ale čím dlhšie ich čítate, tým viac to s nimi ide dolu vodou. Takých je veľa a už som sa naučila netešiť sa z vynikajúcich anotácii.
Nuž, prvý dôvod, prečo milujem Moriartyovú je, že jej knihy sú každou kapitolou lepšie a lepšie. Už na začiatku si nastaví vysokú latku a namiesto toho, aby poľavila a nechala nás trochu vydýchnuť, ďalej šľape do neba. 

Kniha Prečo sme sa vlastne rozišli začína jednou obrovskou otázkou: "Na čo všetko si Alice nespomína?" Doslova posadnuto obraciame strany, len aby sme dostali nejaké odpovede, namiesto toho sa však iba naučíme pýtať konkrétnejšie: "Čo sa stalo s Alicinou kedysi veselou a bezstarostnou sestrou? Prečo Alice nenávidí jej vlastný manžel? Kto dopekla je Gina a prečo sa každý bojí vysloviť jej meno?" Garantujem vám, že tieto a mnohé ďalšie otázniky vám nedovolia pustiť knihu z ruky. Moja osobná skúsenosť: Čítanie do štvrtej hodiny rannej, trojhodinový spánok z totálneho vyčerpania a dorazenie celej knihy ešte v dopoludňajších hodinách nasledujúci deň. Inak to ani nešlo :)

Moriartyová má podľa mňa úžasný druh inteligentného humoru, ktorý však nikdy nezatieni postavy a ich životné príbehy. Po obsahovej stránke sa mi jej diela vždy ťažko klasifikovali - nie sú to totiž ani typické romance, ani vždy uvoľnené a veselé chick-litky a osobne ich nevnímam ani ako drámy. Sú dostatočne realistické na to, aby uspokojili aj náročnejších čitateľov a zároveň dostatočne idealistické, aby uspokojili...no napríklad mňa :D Tento mix taktiež zabezpečí, že do poslednej chvíle neviete, ako kniha skončí. Nie je to o tom, že by ste čítali 500 strán tajomstiev a kryptických odkazov bez jediného vysvetlenia. Všetko zapletené sa postupne začína rozuzľovať a odpovede na všetky otázky dostávate priebežne v tom správnom dávkovaní. Príbeh však až takmer do posledného okamihu nie je kompletný a čitateľ sedí na ihlách vlastne až do samotného konca.

Veľmi sa mi rátalo aj to, ako ma kniha dokázala miestami dojať aj v situáciách, ktoré sami o sebe nie sú až také tragické ako povedzme smrť, ťažká choroba a iné témy, ktoré robia z Greena ťažkého machra. Tieto situácie však boli tak nádherne pravdivo a skutočne napísané, že mi pri nich vybehli slzy. Toto dokáže len hŕstka výborných spisovateľov. 

Zasa raz toho nemám veľa na kritizovanie, ale za zmienku asi stojí to, že kniha má na môj vkus trochu veľa flashbackov. Čo by sa vzhľadom na povahu zápletky dalo očakávať, avšak čo mi trochu vadilo, bolo zamiešavanie týchto flashbackov do plynúceho deja, čím sa dej logicky stával...menej plynúcim. Asi každý pochopí, že som bola príšerne nedočkavá a navnadená dozvedieť sa, čo sa s Alice za tých 10 rokov stalo, takže každé jedno zaradenie spiatočky (až do doby, na ktorú si Alice ešte spomínala), ma stálo veľa nervov a aj nejaké tie poobhrýzané nechty :D

Ak si ešte pamätáte, pri čítaní Moriartyovej Manželovho tajomstva som sa tak trochu sťažovala práve na záver knihy, ktorý mi až tak úplne nesadol. Nuž s radosťou vám oznamujem, že táto kniha ma síce psychicky takmer úplne vyšťavila kým došla do svojho konca, avšak stálo to na milión percent za to. Či už to skončí tak ako ste si priali alebo nie, myslím si že mi dáte za pravdu, že sa príbeh nakoniec veľmi pekne a uspokojivo uzatvoril. 

Dobre, teraz mi ešte povedzte, kedy dostanem od autorky ďalšiu knihu? :D

Prečo sme sa vlastne rozišli od Liane Moriartyovej vychádza práve teraz vo vydavateľstve IKAR. Knihu si môžete zakúpiť aj v ich internetovom kníhkupectve na TOMTO ODKAZE. 

Si to, čo čítaš?

Zatiaľ čo sú beauty blogy, lifestyle blogy, food blogy založené prevažne na poskytovaní rád, na vymýšľaní zaujímavých tipov, či na ukážkach z každodenného života, knižné blogy stoja a padajú na recenziách. Na kritike. Naše blogy sú plné názorov, hodnotení, chvál aj prejavov nespokojnosti. 

Čítame knihu, aby sme ju mohli posúdiť, ale nikto nás nevaruje, že nás zároveň budú ostatní súdiť za to, akú knihu čítame.

Medzi knižnými blogermi platí nepísané pravidlo, že si kritiku zásadne nepíšeme priamo a narovinu, inak je to považované za podrypovanie, v krajných prípadoch za kyberšikanu. To znamená, že internet je plný pasívne-agresívnych komentárov s množstvom extrémne neúprimných smajlíkov (na základe pravidla "Čím viac ma myká od zlosti, tým viac smajlíkov vložím do komentáru, aby to náhodou nebolo vidno"). To isté naopak vôbec neplatí pri samotnej kritike kníh - vtedy idú rukavičky dole a nikto si servítku pred ústa nekladie. V poslednej dobe sa však prudko rozvíja trend kritizovania nielen samotnej knihy, prípadne jej autora, ale aj ľudí, ktorí knihu čítajú. Pre nás blogerov to znamená nový spôsob vybavovania si účtov, všeobecne to čitateľom ponúka neopakovateľnú možnosť dať každému najavo, že sú lepší, než tí ostatní.

Dobrým príkladom toho, že ľudia majú tendenciu súdiť nás podľa toho, čo čítame, je kniha Fifty Shades of Grey. Aby sme si ujasnili dôležité skutočnosti - mám rada Fifty Shades of Grey. Nie, nemyslím si, že je to vrchol literárneho umenia. Áno, čítala som ju viac než raz. 

Ako súdi okolie prevažne ženské fanúšičky knihy?

• Sú to hlúpe husi, ktorých rozumová úroveň zodpovedá úrovni knihy
• Sú to sexuálne frustrované 30+ matky a scény knihe sú jediná akcia, ktorej sa im doma dostáva

a moje osobné najobľúbenejšie:

• "Fuj, nechutné, nevedela som, že máš rada BDSM!"

Rada by som sa v krátkosti vyjadrila k všetkým trom bodom.

1. Čitatelia Fifty Shades sú hlúpi - alebo rôzne variácie na tému "Tí, čo čítajú tieto knihy, sú intelektuálne na nižšej úrovni ako zvyšok sveta."

Viem, aké druhy kníh čítam a viem, že mnohí si na základe toho myslia, že nie som ktovie aká intelektuálka. To, že som vyštudovala vysokú školu už dávno nie je osvedčením o inteligencii, dokonca asi ani to, že som vyštudovala Lekársku fakultu. Málokto však vie (a áno, idem teraz samu seba pochváliť), že som ako jediná minimálne z celého ročníka za celé štúdium nikdy nevyletela zo žiadnej skúšky, písomnej či ústnej. Počas výšky som čítala takmer výlučne samé jednoduché romantické oddychovky, pretože to bola moja forma relaxu a spôsob, ako úplne vypnúť aspoň na chvíľu mozog po celom dni učenia a čítania odbornej literatúry. Takže zatiaľ, čo sa mi ľudia priamo či nepriamo vysmievali, že mi tie hlúpe knihy vymývajú mozog, ja som ich presne preto vyhľadávala. 

2. Fifty Shades je porno pre mamičky

Kiež by takto naozaj vyzeralo porno, možno by som ho začala pozerať aj ja. 

3. Kto má rád Fifty Shades tajne fantazíruje nad BDSM sexom a rajcujú ho samé nechutné veci a jedným slovom je to delikvent ktorý by sa mal dať liečiť lebo nie je v poriadku. 

Jasné, lebo kto má rád knihu Na vine sú hviezdy MILUJE rakovinu a priam sa vyžíva v ľudskom nešťastí.

Položme si úprimne otázku: Kto z týchto troch ľudí je, keď už na to dôjde, najväčší hlupák?

Ten, kto knihu Fifty Shades napísal (E L James pozdravuje všetkých hejterov zo 6-hviezdičkového hotela zo slnečných Bahám), ten, kto knihu čítal, lebo ho tento štýl baví, strávil príjemné nedeľné popoludnie s obľúbenými postavami a na druhý deň išiel spokojne do práce, alebo ten, kto podobný štýl priam nenávidí alebo to minimálne vôbec nie je jeho šálka kávy, morduje sa s niekoľko sto stranovou bichľou len aby mohol na Goodreads alebo do recenzie napísať, aké to bolo príšerné, stupídne, akí sú stupídni všetci ľudia, ktorí to čítajú a samozrejme aby mohol aj on pridať svoj originálny postreh ohľadom Vnútornej bohyne? Logicky mi tu sedí len jedna odpoveď.

Ešte možno lepší príklad toho, ako môžeme niekoho zaškatuľkovať na základe toho, čo číta a byť úplne mimo, je moja niekedy až priam posadnutosť romantickými knihami. Tí, čo ma poznáte, určite viete, ako si dávam vždy záležať na tom, aby mali moje knihy happy end, aby tam bolo veľa veľa romantiky, aby spolu hlavní hrdinovia skončili, aby mala kniha krásny epilóg ako dôkaz toho, že všetci žili šťastne až kým nepomreli. Takže viem, čo si asi všetci myslíte, že so mnou musí chudák môj priateľ zažívať.

Skutočnosť je taká, že osobnom živote som príšerný antiromantik :D Keby môj Michal použil 99% romantických hlášok a aplikoval 99% romantických gést z kníh aj v reálnom živote, tak by sa vôbec nedočkal pozitívnej reakcie :D Po 9 rokoch chodenia (yep...) sa naučil, že mi nemá nosiť kvety, že z vyznaní lásky dlhších ako 2 slová ma bolí hlava a že to najhoršie, čo môže urobiť, je správať sa žiarlivo a majetnícky (zaujímavé, že v knihách mi to príde sexy, v skutočnom živote - NOPE). (Btw. Jeho najromantickejšie gesto, ktorému sa u mňa dostalo najviac chvály bolo, keď som mu raz pri pozeraní TV zaspala na kolenách a on ma chcel prikryť ale bál sa, že keď sa načiahne za dekou, tak ma zobudí. Čiže keď som sa potom neskôr sama zobudila, zistila som, že som prikrytá televíznym programom :D)

Takže znovu, ak niekde čítam, aké sú všetky ženy, ktorým sa páči Krásna katastrofa hlúpe, pretože čítaním tej knihy dávame najavo naše osobné túžby byť s agresívnym mužom a nechať po sebe vrieskať v záchvate žiarlivosti lebo nám to príde príťažlivé (áno, takéto psychologické profily nám bežne vedia na počkanie vytvoriť dobrí ľudia na Goodreads), tak je to doslova jedna z najväčších blbostí na aké som mala kedy tú česť reagovať. 

Prečo sa vôbec starať do toho, kto čo číta? Prečo sa z toho musíme vysmievať? Prečo sa snažíme dať prostredníctvom čítania najavo, že sme niečo viac, než ostatní? Keď autor píše knihu, musí dopredu rátať aj s negatívnou kritikou. Ja, ako čitateľ, však nie som povinná znášať kritiku toho, čo čítam. 

Ani nedokážem spočítať, koľkokrát v nemom úžase sledujem, ako niekto vezme do ruky knihu o ktorej ešte aj ja viem povedať, že leží totálne mimo jeho vkus, následne som niekoľko dní nútená sledovať, ako sa dotyčný vysmieva nielen z knihy a z autorky, ale aj zo všetkých tých, ktorí ju čítali a ktorým sa páčila a v polovici prípadov sa na druhý deň prihlásiť na GR a zistiť, že sa pustil do druhého dielu. Nechápem, toto už sa podla mňa nedá hodiť na obyčajnú zvedavosť, pretože neviem, ktorý človek by zo zvedavosti čítal tri diely niečoho, čím opovrhuje.

Na svete je toľko kníh, ktoré ste ešte nečítali a mnohé ani nikdy nestihnete prečítať. Nestrácajte čas niečím, čo pre vás nemá žiadnu hodnotu len preto, lebo potrebujete niečo dokázať všetkým naokolo. Viem, že mnohí nemáte radi nedočítané knihy, chápem, ale každý snáď má nejakú svoju hranicu, kedy je dobrý pocit z toho, že ste došli až na koniec, prevážený nepríjemným pocitom, ktorý zažívate počas čítania. 

A úplne na záver: Autori publikovaním svojej knihy vedia do čoho idú a hoci sa im negatívna kritika určite nečíta dobre, patrí to k tomu, čo sa dobrovoľne rozhodli robiť. My, ako čitatelia, kritiku trpieť nemusíme...a predsa musíme a denno denne sa s ňou stretávame. Dozvedáme sa, že sme psychicky narušení, že sme hlúpi, že nemáme vkus, že nevieme, čo je dobré, že sme zvrátení...Zamyslite sa nad tým, čo píšete a komu tým potenciálne môžete ublížiť. 

Slová majú obrovskú moc a to my, milovníci kníh, vieme asi najlepšie :) 

RECENZIA: Michelle Hodkin - The Retribution of Mara Dyer (When it's over, it's over baby)

Názov: The Retribution of Mara Dyer (Mara Dyer #3)

Autor: Michelle Hodkin

Vydavateľstvo: Simon & Schuster, 2014

Hodnotenie na Goodreads: 4.51 

Srandafaktor: 3/5 

Nudafaktor: 1/5 

Lovefaktor: 3/5 

Plačfaktor: 3/5 

Drámafaktor: 4.5/5 

Na posledný diel Mary Dyerovej, knihy zo série, ktorá sa veľmi ťažko klasifikuje do nejakej kategórie (je to paranormálka? contemporary? horor? magický realizmus? bleh, magický realizmus asi ťažko...), sme čakali až krute dlho a mnohých to prestalo baviť. Mňa to ani tak neprestalo baviť, ako som jednoducho časom úplne zabudla. Tiež by som teraz mohla úplne zrušiť písanie recenzie a namiesto toho vytvoriť ódu na to, ako si autori obrovskými fugami medzi jednotlivými dielmi ich sérií kopú vlastný hrob, ale neurobím to, lebo určite všetci chcete vedieť, či dlhokánske čakanie tentokrát aspoň stálo za to. Nuž, takže späť k Mare.

Čítaním ďalej súhlasíte s tým, že máte za sebou prvé dva diely tejto série alebo vám nevadia prípadné spoilery. Ten hlavný veľký som ale zo solidarity zatrela a môžete si ho "vysvietiť" obtiahnutím kurzorom myšky. Čo sa týka spoilerov ohľadom tejto knihy, keď chcete ísť do čítania panensky nepoškvrnení, tak vám úprimne neradím čítať ŽIADNU recenziu na Maru 3. Ovšem na žiadne zákerné prezradzovačky deja tu nenarazíte.

Takže Mara sa po svojich demolačných prácach na budove psychiatrie, pri ktorých sa jej podarilo, ups, zabiť Noaha, prebúdza v niečom, čo pripomína ďalšiu psychiatriu, ktorá je tentokrát ešte psychotickejšia a strašidelnejšia. Čo si budeme čo hovoriť, Hodkinová má určite nejaký fetiš na cvokárne.

Na Mare prebiehajú ďalšie experimenty, až kým si doktorka Kellsová (ktorej sa asi každý bojí povedať, že to tiež pravdepodobne nebude mať v hlave úplne v poriadku) neuvedomí, že žiadne chemikálie zabijaka v jej obľúbenej pacientke nezastavia. Takže čo urobí? No predsa sa rozhodne ju zabiť! O 3 mŕtvoly neskôr sú Mara a jej kamoši Jamie a Stella na úteku a ďalej už neviem, lebo od tohto bodu som to prestala chápať.

Takže s opisom deja som skončila, poďme na celkové pocity, motýliky v brušku, husacinka na ručičkách a pod.

V knihe je na môj vkus strašne málo Noaha. Keďže je mŕtvy a tak. Čiže ostatné tri postavy (Mara, Jamie, Stella), okolo ktorých sa všetko točí, museli doslova makať, aby ma zabávali a aj tak to nebolo úplne to pravé orechové. Atmosféra v treťom dieli je strašne odlišná od jednotky, kde si užívame hlavne Marine a Noahove vzájomné naťahovačky a jeden trefný a vtipný výrok za druhým. Táto kniha je ako Harry Potter 7 - temná a depresívna. A veľa mŕtvych tiel.

Jamie grabbed my face in his hands. hard, and smushed my cheeks. 

"If it's Ebola, you're fucked. But if not, just - try not to breathe for as long as you can, okay?"

Počas čítania som sa častokrát vracala k myšlienke, že Hodkinová akoby ani nemala dej dopredu premyslený a tak nejako išla s tým, čo ju v danú chvíľu napadne. Šokujúcich odhalení bolo až až, ale chýbala mi v nich logika a aspoň nejaký náznak, že to takto mala od začiatku naplánované. Možno som už načisto osprostela z čítania romantických self-publišiek, ale ja som proste nechápala, čo sa tam deje, z akého dôvodu, na akom princípe fungujú Marine schopnosti, čo zač bola jej stará mama. Je to mierne trápne, lebo Hodkinová sa konečne rozhodne niečo vysvetliť a vy to vôbec nepoberiete, ale čo už.

Dobrá (a zároveň katastrofálna) vec na sérii je, že neviete, čo od nej môžete čakať. Keby ste vedeli, že čítate nejakú YA paranormálku, tak čakáte, že sa Noah každú chvíľu objaví a vybozkávajú sa s Marou a budú žiť šťastne až kým nepomrú (pri troche šťastia to je paranormálka o nesmrteľných a nepomrú vôbec nikdy EVER), ale v tomto prípade je tu ešte možnosť, že sa jedná o horor a najväčší horor v nižných hororoch spočíva v tom, že sa môže stať úplne čokoľvek. Čiže v podstate čítate a neviete, či vôbec prežije Mara, nie to aby ste ešte drzo očakávali Noahov návrat z mŕtvych. Toľko odo mňa na tému "Is Noah REALLY dead?"

Málo autorov dokáže tak šikovne skladať slová do viet a tvoriť výnimočnú prózu, ako Michelle Hodkinová. Podľa mňa má naozaj úžasný talent, ktorý bol v tomto dieli bohužiaľ trochu utlmený pod ťarchou takmer ustavičnej akcie a snahy vysvetliť naraz milión vecí, ktoré sa nám neobťažovala vysvetľovať priebežne. A samozrejme nezabúdajme, že ešte chcela svojich čitateľov naposledy niekoľkokrát zošokovať do submisívnosti, čo sa jej určite aj podarilo. Stará dobrá Hodkinová sa vrátila až tesne na záver, čo u mňa vlastne spôsobilo určitú nostalgiu a nakoniec som bola aj celkom smutná, že je už po všetkom. Súdiac podľa autorkinho "entuziazmu" písať, sa pravdepodobne tak skoro ďalšej knihy nedočkáme, ak vôbec.

Čiže čo k záverečnému hodnoteniu? Nedá sa povedať, že by som bola s rozuzlením úplne nespokojná, ale na druhej strane sa nedá povedať, že by som v návale emócií skákala po plafón. Dejovo taký lepší priemer, ktorému ešte čosi prirátam za nadpriemerný štýl písania a za môj rokmi vypestovaný citový vzťah k tejto sérii. Ak máte prečítané prvé dve knihy a viete po anglicky (pretože preklad trojky sa ani v slovenčine ani v češtine neplánuje), určite odporúčam nejako to dokopať a prečítať si aj trojku.