sobota 6. decembra 2014

RECENZIA: Jodi Ellen Malpasová - Priznanie tohto muža (Tento muž #3)

Pôvodný názov: This Man Confessed (This Man #3) 
Autor: Jodi Ellen Malpasová 
Vydavateľstvo: Ikar, 2014 
Hodnotenie na Goodreads: 4.46 

Srandafaktor: 3/5 
Nudafaktor: 2/5
Lovefaktor: 5/5 
Plačfaktor: 2/5 
Drámafaktor: 5/5

Celá séria Tento muž je u mňa vo virtuálnej poličke zaradená medzi nevysvetliteľnými javmi roku 2014. Prvý diel som prvýkrát čítala ešte neviem kedy dávno a dala som asi 15% a s tým, že to teda nebude pre mňa aj napriek mojej divnej obľube, ktorú nachádzam v knihách ako Fifty Shades alebo Crossfire. Dodnes si stojím za tým, že prvá polovica úvodnej knihy série je veľmi veľmi amatérska a neúspešne kopíruje to, čo je nám už známe z našich obľúbených romantík. Môj najväčší šok tak následne plynie z toho, že kým som došla k čítaniu epilógu z knihy Priznanie toho muža, stihla som sa niekde po ceste do série úplne zblázniť.

Tento muž je jedna z tých variácií na sexy milionára a popolušku, ktorú buď vyslovene vyhľadávame, keď sa na to strašne cítime (ja sa na niečo také cítim až neprirodzene často), alebo nad ňou jednoducho ohrnieme nos ako nad ďalšou kópiou Päťdesiatich odtieňov sivej. Dnes nejdem nikoho presviedčať, že by si mal Tohto muža prečítať - sama nedokážem povedať, prečo som sa prvýkrát pred zopár rokmi nedostala ani po piatu kapitolu, a prečo som to nedávno na druhý pokus zhltla doslova ako jednohubku a ešte stále nemám dosť. Pri všetkých knihách (a pri týchto typoch to možno platí ešte dvojnásobne) sa musíte nachádzať vždy v tom správnom rozpoložení, aby ste si ich dokázali stopercentne užiť.

Príbeh Jesseho a Avy (paradoxne Ana+Eva =Ava) nie je v podstate ničím výnimočný, a predsa nám má stále čo ponúknuť. Hoci iba relax, kompletné pohĺtenie intenzívnou romantikou a úsmev od ucha k uchu po jeho dočítaní. Ale pozor, úsmev od ucha k uchu nečakajte hneď! Najprv si budete musieť odžiť jednu drámu za druhou. A v tomto u mňa pravdepodobne tkvie celé čaro tejto série - zatiaľ čo sú niektoré podobné knihy plné vaty a zbytočne nudných a presladených scén, Tento muž je jedna vyhrotená scéna za druhou. Ok, niekedy to Malpasová možno trochu preháňa. Ok, ok, nielen trochu... Ale ak si mám vybrať medzi romantikou, v ktorej hlavné postavy 3 diely nerobia nič iné, len si vyznávajú lásku a romantikou, v ktorej ste raz hore a raz dole ako na húsenkovej a počas čítania máte rôzne vražedné myšlienky namierené na autorku, tak si vyberám možnosť č.2, thank you very much.

Oproti extrémne dramatickému druhému dielu má ten tretí (tiež extrémne dramatický) tú výhodu, že sa už KONEČNE dozviete, ako to všetko dopadne a že všetko, čo za tie tri knihy stihlo spadnúť do žumpy bude zo žumpy vyžumpované (blogger editor toto slovo vôbec nerozoznáva, verili by ste tomu???). To je to, v čom vidím príťažlivosť knižnej ženskej romantiky - málokedy vás v jej závere nečaká happy end. Je už však iba na autorovi, ako sa popasuje s tým, čo záveru predchádza. Malpasová to chytila za pačesy a doslova vyciciala z témy, ktorú si sama zvolia, maximum. Niečo také dokážem rešpektovať, či už sa jedná o psychologickú drámu, severské krimi alebo "obyčajnú" romantiku. 

Všetky tajomstvá budú odhalené, niektoré vzťahy nenávratne poškodené, všetky vyznania budú konečne vyslovené, hlavní hrdinovia sa zastavia na poslednom rázcestí a budu musieť uskutočniť posledné veľké rozhodnutia. Kto čítal prvé dve knihy, ten si už pravdepodobne zvykol, a dokonca si zamiloval večne neurotického, majetníckeho, prachatého sexy playboya Jesseho Warda a jeho Avu, ktorá nadáva horšie ako český prezident a všeobecne Jessemu spríjemňuje a zároveň znepríjemňuje život. Malpasová priviedla svoje dve postavy k životu a nedala nám možnosť, aby sme k nim ostali ľahostajní. Priznanie tohto muža nás vezme na ich poslednú cestu plnú 'angstu', priznaní, momentov, ktoré vám vyrazia dych a uzdravenia (pre nedostatok menej klišeoidných výrazov). Nechcem zachádzať hlbšie do deja, pretože vám nechcem zbytočne vyspoilerovať predchádzajúce časti, ak ste ich ešte nečítali, ak už ale máte za sebou všetko okrem tretej časti, nemusíte sa báť, že na vás čaká len nejaká "dohra" a že druhý diel tvoril jediný vrchol série. Ešte vás toho v Priznaní čaká až až :)

Boli časy, keď som tomu sama nedokázala uveriť, ale existuje dôvod, prečo je táto séria v USA taká obľúbená a prečo má také vysoké hodnotenia. Jodi Ellen Malpasová je jedna z mála autoriek, ktoré sa nielen opičia po Jamesovej či Dayovej, ale ktorej knihy si na trhu dokážu ustáť svoje a dokážu si vytvoriť svoju vlastnú fanúšikovskú základňu plnú nadšených žien. Ak patríte do radikálnej anti-fiftyshadesovskej skupiny, nie je to séria pre vás. Ak však aj vy z času načas trpíte akútnym nedostatkom Christiana Greya vo svojom živote, môže sa Tento muž prekvapivo ukázať ako viac než uspokojivá alternatíva.


A NA ZÁVER PREKVAPENIE! Máte doma prvé dve knihy série a ešte ste si nestihli kúpiť finále? Alebo potrebujete nejakú inšpiráciu začítať sa do Jesseho a Avinho love story? Dávam vám možnosť vyhrať PRIZNANIE TOHTO MUŽA, tretí a záverečný diel série. 
Vydavateľstvo Ikar v posledom čase vydáva veľa veľa ženskej romantiky. Pre účasť v súťaži a šancu vyhrať Priznanie tohto muža stačí do komentárov napísať, ktorá kniha z tejto obsiahlej kategórie je vaša najobľúbenejšia alebo ktorú by ste si chceli prečítať alebo ktorú by ste si želali, aby Ikar ešte vydal. Komentár buď nesmie byť anonymný, alebo sa na jeho konci podpíšte! Výherca bude vyhlásený v pondelok 15. decembra na FACEBOOKU. Súťaž je tentokrát otvorená len pre slovenských čitateľov. 

Nechce sa vám nechávať nič na náhodu? Môžte si knihu rovno kúpiť na TOMTO MIESTE.
Tento muž (1. diel) TU
Pod týmto mužom (2.diel) TU

utorok 25. novembra 2014

RECENZIA: Liane Moriartyová - Prečo sme sa vlastne rozišli?


Názov: Prečo sme sa vlastne rozišli?
Pôvodný názov: What Alice Forgot?
Autor: Liane Moriartyová
Vydavateľstvo: Ikar, 2014
Hodnotenie na Goodreads: 3.95

Srandafaktor: 4/5 
Nudafaktor: 1/5 
Lovefaktor: 4/5 
Plačfaktor: 3/5 
Drámafaktor: 4.5/5






29-ročná Alice sa vôbec ale vôbec nemá na čo sťažovať. Možno nemá tvár a telo ako supermodelka, zato však má úžasného manžela s ktorým čaká prvé dieťa a sestru, s ktorou si skvelo rozumie. Tak si asi viete predstaviť ten šok, keď sa jedného dňa preberá na dlážke v posilovni, o niekoľko kíl ľahšia a zisťuje, že od zariaďovania detskej izby prešlo 10 rokov, na ktoré si absolútne nespomína. Takmer tridsaťročná Alice v tele takmer štyridsaťročnej Alice nikdy nestretla ani jedno zo svojich troch detí, neprešla si tragédiami, ktoré ju poznačili na celý život a neprišla o človeka, o ktorom si vždy myslela, že je láska jej života. Alice netuší, čo také hrozné sa za desaťročie stalo, že ju to s manželom úplne rozdelilo, no je odhodlaná za neho opäť zabojovať. Ibaže je tu menší problém...jej manžel si totiž pamätá všetko. 

Knihy austrálskej spisovateľky Liane Moriartyovej som z diaľky sledovala ešte dávno pred tým, než som sa konečne odhodlala do jednej z nich pustiť. Vždy som ich vnímala ako jedny z kategórie tých, ktoré majú namakanú zápletku, ale čím dlhšie ich čítate, tým viac to s nimi ide dolu vodou. Takých je veľa a už som sa naučila netešiť sa z vynikajúcich anotácii.
Nuž, prvý dôvod, prečo milujem Moriartyovú je, že jej knihy sú každou kapitolou lepšie a lepšie. Už na začiatku si nastaví vysokú latku a namiesto toho, aby poľavila a nechala nás trochu vydýchnuť, ďalej šľape do neba. 

Kniha Prečo sme sa vlastne rozišli začína jednou obrovskou otázkou: "Na čo všetko si Alice nespomína?" Doslova posadnuto obraciame strany, len aby sme dostali nejaké odpovede, namiesto toho sa však iba naučíme pýtať konkrétnejšie: "Čo sa stalo s Alicinou kedysi veselou a bezstarostnou sestrou? Prečo Alice nenávidí jej vlastný manžel? Kto dopekla je Gina a prečo sa každý bojí vysloviť jej meno?" Garantujem vám, že tieto a mnohé ďalšie otázniky vám nedovolia pustiť knihu z ruky. Moja osobná skúsenosť: Čítanie do štvrtej hodiny rannej, trojhodinový spánok z totálneho vyčerpania a dorazenie celej knihy ešte v dopoludňajších hodinách nasledujúci deň. Inak to ani nešlo :)


Moriartyová má podľa mňa úžasný druh inteligentného humoru, ktorý však nikdy nezatieni postavy a ich životné príbehy. Po obsahovej stránke sa mi jej diela vždy ťažko klasifikovali - nie sú to totiž ani typické romance, ani vždy uvoľnené a veselé chick-litky a osobne ich nevnímam ani ako drámy. Sú dostatočne realistické na to, aby uspokojili aj náročnejších čitateľov a zároveň dostatočne idealistické, aby uspokojili...no napríklad mňa :D Tento mix taktiež zabezpečí, že do poslednej chvíle neviete, ako kniha skončí. Nie je to o tom, že by ste čítali 500 strán tajomstiev a kryptických odkazov bez jediného vysvetlenia. Všetko zapletené sa postupne začína rozuzľovať a odpovede na všetky otázky dostávate priebežne v tom správnom dávkovaní. Príbeh však až takmer do posledného okamihu nie je kompletný a čitateľ sedí na ihlách vlastne až do samotného konca.

Veľmi sa mi rátalo aj to, ako ma kniha dokázala miestami dojať aj v situáciách, ktoré sami o sebe nie sú až také tragické ako povedzme smrť, ťažká choroba a iné témy, ktoré robia z Greena ťažkého machra. Tieto situácie však boli tak nádherne pravdivo a skutočne napísané, že mi pri nich vybehli slzy. Toto dokáže len hŕstka výborných spisovateľov. 

Zasa raz toho nemám veľa na kritizovanie, ale za zmienku asi stojí to, že kniha má na môj vkus trochu veľa flashbackov. Čo by sa vzhľadom na povahu zápletky dalo očakávať, avšak čo mi trochu vadilo, bolo zamiešavanie týchto flashbackov do plynúceho deja, čím sa dej logicky stával...menej plynúcim. Asi každý pochopí, že som bola príšerne nedočkavá a navnadená dozvedieť sa, čo sa s Alice za tých 10 rokov stalo, takže každé jedno zaradenie spiatočky (až do doby, na ktorú si Alice ešte spomínala), ma stálo veľa nervov a aj nejaké tie poobhrýzané nechty :D

Ak si ešte pamätáte, pri čítaní Moriartyovej Manželovho tajomstva som sa tak trochu sťažovala práve na záver knihy, ktorý mi až tak úplne nesadol. Nuž s radosťou vám oznamujem, že táto kniha ma síce psychicky takmer úplne vyšťavila kým došla do svojho konca, avšak stálo to na milión percent za to. Či už to skončí tak ako ste si priali alebo nie, myslím si že mi dáte za pravdu, že sa príbeh nakoniec veľmi pekne a uspokojivo uzatvoril. 


Dobre, teraz mi ešte povedzte, kedy dostanem od autorky ďalšiu knihu? :D



Prečo sme sa vlastne rozišli od Liane Moriartyovej vychádza práve teraz vo vydavateľstve IKAR. Knihu si môžete zakúpiť aj v ich internetovom kníhkupectve na TOMTO ODKAZE. 

utorok 11. novembra 2014

Si to, čo čítaš?

Zatiaľ čo sú beauty blogy, lifestyle blogy, food blogy založené prevažne na poskytovaní rád, na vymýšľaní zaujímavých tipov, či na ukážkach z každodenného života, knižné blogy stoja a padajú na recenziách. Na kritike. Naše blogy sú plné názorov, hodnotení, chvál aj prejavov nespokojnosti. 

Čítame knihu, aby sme ju mohli posúdiť, ale nikto nás nevaruje, že nás zároveň budú ostatní súdiť za to, akú knihu čítame.

Medzi knižnými blogermi platí nepísané pravidlo, že si kritiku zásadne nepíšeme priamo a narovinu, inak je to považované za podrypovanie, v krajných prípadoch za kyberšikanu. To znamená, že internet je plný pasívne-agresívnych komentárov s množstvom extrémne neúprimných smajlíkov (na základe pravidla "Čím viac ma myká od zlosti, tým viac smajlíkov vložím do komentáru, aby to náhodou nebolo vidno"). To isté naopak vôbec neplatí pri samotnej kritike kníh - vtedy idú rukavičky dole a nikto si servítku pred ústa nekladie. V poslednej dobe sa však prudko rozvíja trend kritizovania nielen samotnej knihy, prípadne jej autora, ale aj ľudí, ktorí knihu čítajú. Pre nás blogerov to znamená nový spôsob vybavovania si účtov, všeobecne to čitateľom ponúka neopakovateľnú možnosť dať každému najavo, že sú lepší, než tí ostatní.

Dobrým príkladom toho, že ľudia majú tendenciu súdiť nás podľa toho, čo čítame, je kniha Fifty Shades of Grey. Aby sme si ujasnili dôležité skutočnosti - mám rada Fifty Shades of Grey. Nie, nemyslím si, že je to vrchol literárneho umenia. Áno, čítala som ju viac než raz. 

Ako súdi okolie prevažne ženské fanúšičky knihy?

  • Sú to hlúpe husi, ktorých rozumová úroveň zodpovedá úrovni knihy
  • Sú to sexuálne frustrované 30+ matky a scény knihe sú jediná akcia, ktorej sa im doma dostáva

a moje osobné najobľúbenejšie:

  • "Fuj, nechutné, nevedela som, že máš rada BDSM!"

Rada by som sa v krátkosti vyjadrila k všetkým trom bodom.


1. Čitatelia Fifty Shades sú hlúpi - alebo rôzne variácie na tému "Tí, čo čítajú tieto knihy, sú intelektuálne na nižšej úrovni ako zvyšok sveta."

Viem, aké druhy kníh čítam a viem, že mnohí si na základe toho myslia, že nie som ktovie aká intelektuálka. To, že som vyštudovala vysokú školu už dávno nie je osvedčením o inteligencii, dokonca asi ani to, že som vyštudovala Lekársku fakultu. Málokto však vie (a áno, idem teraz samu seba pochváliť), že som ako jediná minimálne z celého ročníka za celé štúdium nikdy nevyletela zo žiadnej skúšky, písomnej či ústnej. Počas výšky som čítala takmer výlučne samé jednoduché romantické oddychovky, pretože to bola moja forma relaxu a spôsob, ako úplne vypnúť aspoň na chvíľu mozog po celom dni učenia a čítania odbornej literatúry. Takže zatiaľ, čo sa mi ľudia priamo či nepriamo vysmievali, že mi tie hlúpe knihy vymývajú mozog, ja som ich presne preto vyhľadávala. 

2. Fifty Shades je porno pre mamičky

Kiež by takto naozaj vyzeralo porno, možno by som ho začala pozerať aj ja. 


3. Kto má rád Fifty Shades tajne fantazíruje nad BDSM sexom a rajcujú ho samé nechutné veci a jedným slovom je to delikvent ktorý by sa mal dať liečiť lebo nie je v poriadku. 

Jasné, lebo kto má rád knihu Na vine sú hviezdy MILUJE rakovinu a priam sa vyžíva v ľudskom nešťastí.


Položme si úprimne otázku: Kto z týchto troch ľudí je, keď už na to dôjde, najväčší hlupák?
Ten, kto knihu Fifty Shades napísal (E L James pozdravuje všetkých hejterov zo 6-hviezdičkového hotela zo slnečných Bahám), ten, kto knihu čítal, lebo ho tento štýl baví, strávil príjemné nedeľné popoludnie s obľúbenými postavami a na druhý deň išiel spokojne do práce, alebo ten, kto podobný štýl priam nenávidí alebo to minimálne vôbec nie je jeho šálka kávy, morduje sa s niekoľko sto stranovou bichľou len aby mohol na Goodreads alebo do recenzie napísať, aké to bolo príšerné, stupídne, akí sú stupídni všetci ľudia, ktorí to čítajú a samozrejme aby mohol aj on pridať svoj originálny postreh ohľadom Vnútornej bohyne? Logicky mi tu sedí len jedna odpoveď.

Ešte možno lepší príklad toho, ako môžeme niekoho zaškatuľkovať na základe toho, čo číta a byť úplne mimo, je moja niekedy až priam posadnutosť romantickými knihami. Tí, čo ma poznáte, určite viete, ako si dávam vždy záležať na tom, aby mali moje knihy happy end, aby tam bolo veľa veľa romantiky, aby spolu hlavní hrdinovia skončili, aby mala kniha krásny epilóg ako dôkaz toho, že všetci žili šťastne až kým nepomreli. Takže viem, čo si asi všetci myslíte, že so mnou musí chudák môj priateľ zažívať.

Skutočnosť je taká, že osobnom živote som príšerný antiromantik :D Keby môj Michal použil 99% romantických hlášok a aplikoval 99% romantických gést z kníh aj v reálnom živote, tak by sa vôbec nedočkal pozitívnej reakcie :D Po 9 rokoch chodenia (yep...) sa naučil, že mi nemá nosiť kvety, že z vyznaní lásky dlhších ako 2 slová ma bolí hlava a že to najhoršie, čo môže urobiť, je správať sa žiarlivo a majetnícky (zaujímavé, že v knihách mi to príde sexy, v skutočnom živote - NOPE). (Btw. Jeho najromantickejšie gesto, ktorému sa u mňa dostalo najviac chvály bolo, keď som mu raz pri pozeraní TV zaspala na kolenách a on ma chcel prikryť ale bál sa, že keď sa načiahne za dekou, tak ma zobudí. Čiže keď som sa potom neskôr sama zobudila, zistila som, že som prikrytá televíznym programom :D)
Takže znovu, ak niekde čítam, aké sú všetky ženy, ktorým sa páči Krásna katastrofa hlúpe, pretože čítaním tej knihy dávame najavo naše osobné túžby byť s agresívnym mužom a nechať po sebe vrieskať v záchvate žiarlivosti lebo nám to príde príťažlivé (áno, takéto psychologické profily nám bežne vedia na počkanie vytvoriť dobrí ľudia na Goodreads), tak je to doslova jedna z najväčších blbostí na aké som mala kedy tú česť reagovať. 

Prečo sa vôbec starať do toho, kto čo číta? Prečo sa z toho musíme vysmievať? Prečo sa snažíme dať prostredníctvom čítania najavo, že sme niečo viac, než ostatní? Keď autor píše knihu, musí dopredu rátať aj s negatívnou kritikou. Ja, ako čitateľ, však nie som povinná znášať kritiku toho, čo čítam. 

Ani nedokážem spočítať, koľkokrát v nemom úžase sledujem, ako niekto vezme do ruky knihu o ktorej ešte aj ja viem povedať, že leží totálne mimo jeho vkus, následne som niekoľko dní nútená sledovať, ako sa dotyčný vysmieva nielen z knihy a z autorky, ale aj zo všetkých tých, ktorí ju čítali a ktorým sa páčila a v polovici prípadov sa na druhý deň prihlásiť na GR a zistiť, že sa pustil do druhého dielu. Nechápem, toto už sa podla mňa nedá hodiť na obyčajnú zvedavosť, pretože neviem, ktorý človek by zo zvedavosti čítal tri diely niečoho, čím opovrhuje.

Na svete je toľko kníh, ktoré ste ešte nečítali a mnohé ani nikdy nestihnete prečítať. Nestrácajte čas niečím, čo pre vás nemá žiadnu hodnotu len preto, lebo potrebujete niečo dokázať všetkým naokolo. Viem, že mnohí nemáte radi nedočítané knihy, chápem, ale každý snáď má nejakú svoju hranicu, kedy je dobrý pocit z toho, že ste došli až na koniec, prevážený nepríjemným pocitom, ktorý zažívate počas čítania. 

A úplne na záver: Autori publikovaním svojej knihy vedia do čoho idú a hoci sa im negatívna kritika určite nečíta dobre, patrí to k tomu, čo sa dobrovoľne rozhodli robiť. My, ako čitatelia, kritiku trpieť nemusíme...a predsa musíme a denno denne sa s ňou stretávame. Dozvedáme sa, že sme psychicky narušení, že sme hlúpi, že nemáme vkus, že nevieme, čo je dobré, že sme zvrátení...Zamyslite sa nad tým, čo píšete a komu tým potenciálne môžete ublížiť. 

Slová majú obrovskú moc a to my, milovníci kníh, vieme asi najlepšie :) 

piatok 7. novembra 2014

RECENZIA: Michelle Hodkin - The Retribution of Mara Dyer (When it's over, it's over baby)

Názov: The Retribution of Mara Dyer (Mara Dyer #3)
Autor: Michelle Hodkin
Vydavateľstvo: Simon & Schuster, 2014
Hodnotenie na Goodreads: 4.51 

Srandafaktor: 3/5 
Nudafaktor: 1/5 
Lovefaktor: 3/5 
Plačfaktor: 3/5 
Drámafaktor: 4.5/5 





Na posledný diel Mary Dyerovej, knihy zo série, ktorá sa veľmi ťažko klasifikuje do nejakej kategórie (je to paranormálka? contemporary? horor? magický realizmus? bleh, magický realizmus asi ťažko...), sme čakali až krute dlho a mnohých to prestalo baviť. Mňa to ani tak neprestalo baviť, ako som jednoducho časom úplne zabudla. Tiež by som teraz mohla úplne zrušiť písanie recenzie a namiesto toho vytvoriť ódu na to, ako si autori obrovskými fugami medzi jednotlivými dielmi ich sérií kopú vlastný hrob, ale neurobím to, lebo určite všetci chcete vedieť, či dlhokánske čakanie tentokrát aspoň stálo za to. Nuž, takže späť k Mare.

Čítaním ďalej súhlasíte s tým, že máte za sebou prvé dva diely tejto série alebo vám nevadia prípadné spoilery. Ten hlavný veľký som ale zo solidarity zatrela a môžete si ho "vysvietiť" obtiahnutím kurzorom myšky. Čo sa týka spoilerov ohľadom tejto knihy, keď chcete ísť do čítania panensky nepoškvrnení, tak vám úprimne neradím čítať ŽIADNU recenziu na Maru 3. Ovšem na žiadne zákerné prezradzovačky deja tu nenarazíte.

Takže Mara sa po svojich demolačných prácach na budove psychiatrie, pri ktorých sa jej podarilo, ups, zabiť Noaha, prebúdza v niečom, čo pripomína ďalšiu psychiatriu, ktorá je tentokrát ešte psychotickejšia a strašidelnejšia. Čo si budeme čo hovoriť, Hodkinová má určite nejaký fetiš na cvokárne.
Na Mare prebiehajú ďalšie experimenty, až kým si doktorka Kellsová (ktorej sa asi každý bojí povedať, že to tiež pravdepodobne nebude mať v hlave úplne v poriadku) neuvedomí, že žiadne chemikálie zabijaka v jej obľúbenej pacientke nezastavia. Takže čo urobí? No predsa sa rozhodne ju zabiť! O 3 mŕtvoly neskôr sú Mara a jej kamoši Jamie a Stella na úteku a ďalej už neviem, lebo od tohto bodu som to prestala chápať.

Takže s opisom deja som skončila, poďme na celkové pocity, motýliky v brušku, husacinka na ručičkách a pod.
V knihe je na môj vkus strašne málo Noaha. Keďže je mŕtvy a tak. Čiže ostatné tri postavy (Mara, Jamie, Stella), okolo ktorých sa všetko točí, museli doslova makať, aby ma zabávali a aj tak to nebolo úplne to pravé orechové. Atmosféra v treťom dieli je strašne odlišná od jednotky, kde si užívame hlavne Marine a Noahove vzájomné naťahovačky a jeden trefný a vtipný výrok za druhým. Táto kniha je ako Harry Potter 7 - temná a depresívna. A veľa mŕtvych tiel.


Jamie grabbed my face in his hands. hard, and smushed my cheeks. 
"If it's Ebola, you're fucked. But if not, just - try not to breathe for as long as you can, okay?"

Počas čítania som sa častokrát vracala k myšlienke, že Hodkinová akoby ani nemala dej dopredu premyslený a tak nejako išla s tým, čo ju v danú chvíľu napadne. Šokujúcich odhalení bolo až až, ale chýbala mi v nich logika a aspoň nejaký náznak, že to takto mala od začiatku naplánované. Možno som už načisto osprostela z čítania romantických self-publišiek, ale ja som proste nechápala, čo sa tam deje, z akého dôvodu, na akom princípe fungujú Marine schopnosti, čo zač bola jej stará mama. Je to mierne trápne, lebo Hodkinová sa konečne rozhodne niečo vysvetliť a vy to vôbec nepoberiete, ale čo už.

Dobrá (a zároveň katastrofálna) vec na sérii je, že neviete, čo od nej môžete čakať. Keby ste vedeli, že čítate nejakú YA paranormálku, tak čakáte, že sa Noah každú chvíľu objaví a vybozkávajú sa s Marou a budú žiť šťastne až kým nepomrú (pri troche šťastia to je paranormálka o nesmrteľných a nepomrú vôbec nikdy EVER), ale v tomto prípade je tu ešte možnosť, že sa jedná o horor a najväčší horor v nižných hororoch spočíva v tom, že sa môže stať úplne čokoľvek. Čiže v podstate čítate a neviete, či vôbec prežije Mara, nie to aby ste ešte drzo očakávali Noahov návrat z mŕtvych. Toľko odo mňa na tému "Is Noah REALLY dead?"

Málo autorov dokáže tak šikovne skladať slová do viet a tvoriť výnimočnú prózu, ako Michelle Hodkinová. Podľa mňa má naozaj úžasný talent, ktorý bol v tomto dieli bohužiaľ trochu utlmený pod ťarchou takmer ustavičnej akcie a snahy vysvetliť naraz milión vecí, ktoré sa nám neobťažovala vysvetľovať priebežne. A samozrejme nezabúdajme, že ešte chcela svojich čitateľov naposledy niekoľkokrát zošokovať do submisívnosti, čo sa jej určite aj podarilo. Stará dobrá Hodkinová sa vrátila až tesne na záver, čo u mňa vlastne spôsobilo určitú nostalgiu a nakoniec som bola aj celkom smutná, že je už po všetkom. Súdiac podľa autorkinho "entuziazmu" písať, sa pravdepodobne tak skoro ďalšej knihy nedočkáme, ak vôbec.

Čiže čo k záverečnému hodnoteniu? Nedá sa povedať, že by som bola s rozuzlením úplne nespokojná, ale na druhej strane sa nedá povedať, že by som v návale emócií skákala po plafón. Dejovo taký lepší priemer, ktorému ešte čosi prirátam za nadpriemerný štýl písania a za môj rokmi vypestovaný citový vzťah k tejto sérii. Ak máte prečítané prvé dve knihy a viete po anglicky (pretože preklad trojky sa ani v slovenčine ani v češtine neplánuje), určite odporúčam nejako to dokopať a prečítať si aj trojku.





streda 22. októbra 2014

UNBOXING: Čo bolo v OBROVSKOM slovartovskom balíku???

Môj najväčší problém s Unboxingom je, že neviem robiť Unboxing. Proste tak úplne nechápem, ako sa dokážete po balíku nehodiť ako posadnutí v okamihu, keď sa vám dostane do rúk a zubami neroztrhať kartón, ale normálne máte čas si nafotiť ako ho elegantne rozbaľujete. To u nás v domácnosti nefunguje. 
Erik Ef mi ale dnes urobil hrozný bordel v mojej tradícii psychotického rozbaľovania balíkov, lebo ma najprv donútil sľúbiť, že otváranie zdokumentujem a potom keď sa mi VYBILI BATERKY NA FOŤÁKU (!!!) tak sa nado mnou vôbec nezľutoval a musela som ísť v tom odpornom daždi do Kauflandu a zmokla som aj keď som mala dáždnik. Takže som si myslela, že úvodné foto dnešného článku budú moje zmoknuté ponožky ako sa sušia na radiátore, ale nakoniec som sa sama so sebou dohodla, že nebudem až taká nechutná. 



Takže toto je prvá fotka, ktorú som nazvala "V očiach radosť, v rukách bolesť", pretože sa na jednej strane teším šak kto by sa netešil ale na druhej strane je balík brutálne ťažký, takže ten žiarivý úsmev na ktorý sa pozeráte je v skutočnosti nemá prosba o pomoc. 


Druhá fotka je ešte stále plná napätia a neistoty a v podstate vznikla iba s jediným cieľom - zdržiavať a robiť vám nervy. V skutočnosti ale medzi fotkou č.1 a fotkou č.2 prešlo iba niekoľko sekúnd, detto medzi fotkou č.2 a č.3. Keď som musela namiesto rozbaľovania ísť do Kauflandu tak som si prešla osobným peklom, preto som sa po návrate domov snažila proces maximálne urýchliť. Z toho dôvodu neexistujú žiadne zábery na ktorých moje ruky nežne rozstrihávajú lepiacu pásku - takto to totiž neprebiehalo a nebol to v podstate ani pekný pohľad, takže ste o nič neprišli. 





A toto, vážení, je obsah balíka: TADÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ!!!!!




ÁNO TOTO JE KOMPLET OUTLANDER SÉRIA V PAPERBACKU ZACHOVAJTE PANIKU!!!


Možno sa teraz sami seba pýtate - Nevravela náhodou, že má doma knihy v češtine? A veruže som vravela. V podstate na svoju obhajobu nemám čo povedať. Zbadala som a musela som mať aj toto. 

Btw Outlander sériu som si cez vydavateľstvo Slovart K.Ú.P.I.L.A. To len keby sa náhodou vynorili nejaké nejasnosti ohľadom protekcie a tak...


OK ALE TO NIE JE VŠETKO!!!


V krabici radosti a blahobytu sa nachádzali ešte 3 JESENNÉ SLOVARTOVSKÉ NOVINKY:



Všimnite si, ako sa Metalurg od Sandersona leskne ako keby sa mi tým snažil niečo naznačiť. A Sabriel je úplne krásna a neviem čo si teraz počnem, keď to chcem okamžite čítať ale potrebujem dopísať tento článok, navečerať sa a pozrieť anglický X Factor. 
A po Metalurgovi a Sabriel tu mám konečne niečo aj pre chlapcov v lahodných mužských tónoch svetloružovej a tmavoružovej: Jane Austenová bola moja najlepšia kamoška. Ale osobne si myslím, že by sa to páčilo aj babám....


A na záver ešte jedna fotka, po ktorej vás už asi nepresvedčím, že nemám na zadku vytetovanú podobizeň Sama Heughana.



(Dúfam, že túto fotku jedného dňa neobjavím na Buzzfeede v článku s názvom 10 psychotic Diana Gabaldon fans)


To je všetko z môjho prvého unboxingu EVER. Dúfam, že som vás ako vždy literárne obohatila a že fotky ulahodili vašim zmyslom a pohladili vás na duši. 
Čo sa týka mňa, ja som si práve spomenula, ako strašne rada blogujem. Prečo to nerobím častejšie? 

sobota 18. októbra 2014

RECENZIA: J.A. Redmerská - Radšej vždy (Radšej nikdy #2)


Názov: Radšej vždy (Radšej nikdy #2)
Pôvodný názov: The Edge of Always (The Edge of Never #2)
Autor: J.A. Redmerská
Vydavateľstvo: Ikar, 2014
Hodnotenie na Goodreads: 4.00


Srandafaktor: 3/5
Nudafaktor: 2.5/5
Lovefaktor: 4.5/5
Plačfaktor: 3/5
Drámafaktor: 4/5


Radšej vždy je pokračovanie knihy Radšej nikdy, ktorú som čítala v angličtine ešte dávno, za časov dávnych bohov, hrdinských náčelníkov a kráľov, presnejšie teda pred dvoma rokmi. Nieže by som si z toho čítania nedajbože pamätala nejaké detaily, ale čo si pamätám, bol ten úžasný pocit, keď som sa do knihy prvýkrát začítala a zistila som, že Redmerská vie sakra dobre písať. Milujem tieto pocity. Lebo ich nemávam až tak často, ako by som chcela...

Každopádne, nikdy nezabudnem na to, ako som tŕpla, či to nebude opäť iba jedna z tých kníh s krásnou obálkou a naprd dejom. Musíte uznať, že tie obálky sú krásne (tá prvá preto, lebo každá z nás by chcela mať také vlasy a tá druhá z očividných dôvodov). Aby som to skrátila, z Radšej nikdy som bola unesená až do chvíle, kedy som tak trochu prestala byť unesená, teda do chvíle, keď to začalo byť sčasti repetitívne a sčasti prehnané. Prišlo mi, že Redmerská kdesi na polceste stratila smer a znovu ho našla až tesne pred koncom.


Nakoľko sa Radšej nikdy uzatvára za sprievodu milého a sladkého epilógu, človek by nečakal, že sa autorka o pár mesiacov rozhodne vydať ďalšiu knihu o Camryn a Andrewovi. Najprv som si myslela, že sa jedná o ďalšie z množstva prerozprávaní úspešných romantických príbehov z pohľadu hl. mužského hrdinu, môžem vás však ubezpečiť, že v podobe knihy Radšej vždy dostaneme celkom nový príbeh, ktorý plynule nadväzuje na na Radšej nikdy a kvalitou ho prečúrava. Každá nová kniha J.A. Redmerskej je vždy lepšia a jej slovný prejav prepracovanejší (verte mi, už som na jej ďalšej sérii o nájomných vrahoch a jej talent ma úplne fascinuje), takže aj v prípade Radšej vždy musíte cítiť, ako autorsky dospieva a ako si stále viac trúfa na zaujímavejšie jazykové prostriedky. 

Dej je už tak trochu iná reč. Tu sa názory mnohých čitateľov rozchádzajú. Niekto vám môže povedať, že bol druhý diel úplne zbytočný, niekto zas natešene rozprávať o tom, aké bolo úžasné vychutnať si Camryn a Andrewa ako zamilovaný pár po dramatických udalostiach z posledných strán Radšej nikdy. A niekto by povedal, že kniha bola nuda až do osudného okamihu, keď sa v tieni tragickej udalosti všetko láme a príbeh naberá odrazu totálne iný smer. 
Mne sa popravde páčili obidve fázy knihy, pred aj po onej spomínanej tragédii, s výnimkou samotnej tragédie. Hej, no...povedzme, že keď sa stalo čo sa stalo, mala som chuť preraziť stenu až k susedom. Rešpektujem však, čo Redmerská urobila, vrámci vytvorenia akéhosi impulzu pre novú zápletku. 

Tento zlom v knihe ovplyvní obidve hlavné postavy, je to však Camryn, z ktorej sa odrazu stáva osoba, ktorú nikto z nás nespoznáva. Uzatvára sa do seba, s nikým nekomunikuje, jej vzťah s Andrewom ide dolu vodou a ja v tomto bode ako správna pijavica žijúca z angstu vyciciavam všetko, čo mi je kniha ochotná poskytnúť. Nie je to taká pravá dráma s rozbíjaním tanierov, hádkami a rozchodmi, ale vytvorí sa tu určité napätie, ktoré ja jednoducho vždy potrebujem mať. 

Strašne ma zvyknú odrádzať "road tripové" knihy, dodnes sa mi nepodarilo vypátrať presnú príčinu prečo. Redmerská je druhá autorka (po Alexandre Bracken), ktorá svoje postavy posiela na cesty a neirituje ma pri tom do takej miery, že si idem vytrhať vlasy. Lenže všetkého veľa škodí a keď som sa dozvedela, že v druhom dieli vezme Andrew zo zúfalstva Camryn na ĎALŠÍ "uzdravovací" road trip (zaujímavé, u mňa tieto výlety zvyknú zúfalstvo naopak vyvolať), vôbec ale vôbec som neverila, že to Redmerská dá aj druhýkrát. Pravda je, že to dala. Nechápem ako, ale podarilo sa. To ma iba opäť presvedčilo, že táto ženská si pri mne môže dovoliť takmer čokoľvek a aj tak jej to zožeriem aj s navijákom (okrem ľúbostného trojuholníka, ten nie). 

Radšej vždy je síce neesenciálne, ale zato veľmi vďačné pokračovanie jedného krásneho ľúbostného príbehu. Tento typ kníh teraz v USA zažíva obrovský boom, dôkazom je aj to, že nesie svoje vlastné a už pomerne zaužívané označenie: New Adult. Postavy, ktoré ešte len vstúpili do dospelosti, vysoká škola alebo prvý job a podstatne horúcejšie a sexy scény - Vždy som si vravela, že je škoda, že u nás vychádza len zlomok toho, čo vychádza v zahraničí, avšak musím uznať, že vo všeobecnosti  na Slovensku vychádza naozaj to najlepšie z najlepšieho a Radšej nikdy/Radšej vždy je toho demonštráciou. Ak sa vám k tomu všetkému ešte páčia knihy Colleen Hooverovej, toto by malo byť na vašom nákupnom zozname.

Knihy si môžete kúpiť v internetovom kníhkupectve bux.sk:

Radšej nikdy
Radšej vždy



utorok 7. októbra 2014

RECENZIA: Fredrik T. Olsson - Reťazec skazy

Názov: Reťazec skazy
Pôvodný názov: Slutet på kedjan
Autor: Fredrik T. Olsson
Vydavateľstvo: Ikar, 2014
Hodnotenie na Goodreads: 3.45


Srandafaktor: 1/5
Nudafaktor: 2/5
Lovefaktor: 1,5/5
Plačfaktor: 2/5
Drámafaktor: 5/5





Christine Sandbergovej chvíľu trvalo, kým presvedčila mužov zákona, že s jej bývalým manželom nie je niečo v poriadku. Už len fakt, že museli vylomiť dvere, aby sa k nemu domov dostali, bol prinajmenšom alarmujúci. Čo ak prišli neskoro?

William Sandberg, päťdesiatpäťročný kryptológ, sa vážne chcel zabiť. Nebol to iba zúfalý výkrik do tmy. Namiesto toho však leží v nemocnici, plne pri vedomí, možno trochu slabý, avšak neschopný zabrániť neznámym mužom, aby ho uniesli priamo z jeho lôžka. William sa o svoj život nebojí, to je asi každému jasné. Už onedlho však zistí, že životov je v tomto prípade v stávke oveľa, oveľa viac.   

Frederik T. Olsson nie je ani tak spisovateľ, ako pomerne známy scenárista, takže asi nikoho neprekvapí, že boli na knihu zakúpené filmové práva ešte pred tým, než vôbec vyšla. Aj keď to s tým nemusí zvlášť súvisieť, dáva mi to proste logiku. Pri čítaní však určite viacerí uznáte, že by sa tá dychberúca akcia a šokujúce odhalenia na plátne v knihe naozaj krásne vynímali.  

Reťazec skazy snáď ani nemá úvod. Rovno vás to vhodí do deja presne tam, kde by si prial pristáť každý človek, ktorý nemá veľa trpezlivosti s dlhokánskymi introdukciami a uprednostňuje, keď sa takmer hneď začne niečo diať. Práve tento výskok na rozbehnutý vlak však u čitateľa zároveň spôsobí menší zmätok – nevieme, čo sa deje, kto sú všetky tie postavy, ktorá z nich je dôležitá a ktorá až tak nie. Hneď na začiatok sme zavalení obrovským množstvom dôležito sa tváriacich informácií a všetky sa ich naraz snažíme spracovávať v hlave. Lebo...čo ak nám niečo ujde? To u mňa po niekoľkých stranách vyvolalo frustráciu, chvíľu som sa jednoducho nedokázala s dejom zladiť a všetko išlo akosi pomimo mňa.  

Akonáhle sa trochu zorientujeme a akonáhle sa pán Olsson rozhodne poskytnúť nám aspoň nejaké vysvetlenia, môžeme sa pripraviť byť úplne pohltení. Tento rodený Švéd dostal vynikajúci nápad, keď sa rozhodol napísať knihu plnú kódov a šifier a prepojiť ju s jedným z najznámejších a najkomplikovanejších kódov na zemi – s kódom DNA. Pridajme k tomu smrteľný vírus a zaujímavé ľudské osudy a dostaneme príbeh, ktorý je skutočne ťažké pokaziť.  

To, či sa vám Reťazec skazy bude páčiť alebo nie, nezáleží ani tak na vašich žánrových preferenciách, než na vašej aktuálnej nálade čítať niečo napínavé a silne dejovo orientované, v porovnaní s inými knihami, ktoré sú možno trochu viac zamerané na vzťahy a psychológiu postáv. 

Olssonov štýl písania má veľmi ďaleko od jednotvárnosti a repetitívnosti , avšak niekedy máte pocit, že sa možno snaží až príliš. Výhodou (alebo možno aj nevýhodou) tejto knihy je, že samotný dej, jeho spád a dynamika, sú hlavným ťažným koňom a prostriedkami, ktoré primárne držia čitateľovu pozornosť. Viac tu už skutočne netreba špekulovať, rôzne „štylistické parádičky“ sú viac-menej prehnané. To je vlastne mojou asi jedinou výčitkou – príbeh vás natoľko pohltí, že všetky pokusy dodať mu šťavu pôsobia skôr rušivo a odvádzajú našu pozornosť od toho podstatného: od lúštenia kódov, od zachraňovania ľudstva, od užívania si nespočetných zvratov a prekvapivých odhalení. To je to, prečo je táto kniha taká výborná a prečo, ako to raz dotiahne na filmové plátna, určite zožne obrovský úspech.

Nenechajte sa odradiť hrúbkou knihy ani tým, že sa jedná o autorovu knižnú prvotinu. To prvé vám prestane vadiť po hodine čítania, to druhé ani nepostrehnete. Reťazec skazy je rozhodne niečo, čo si budete chcieť pridať na zoznam vašich prečítaných kníh.



Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar.
Reťazec skazy si môžete zakúpiť tu: http://goo.gl/LmLB4H