5 vecí, ktoré sú (takmer) v každej knihe a bez ktorých by som sa zaobišla

Viete čo je dnes? Nie? Dnes je SVETOVÝ DEŇ KNÍH! Sranda, ani by som nevedela, keby že dnes nezapnem Twitter...

No ale nie to som chcela. Chcela by som tu dať nejaké menšie intro k článku, ktorý som si pre vás na dnes prichystala. Téma článku ma napadla počas prednášky o kvalite mäsa a mäsových výrobkov (je super, koľko priestoru na reflexiu niekedy škola poskytuje) a je akýmsi vyjadrením toho, čo mi na knihách v poslednej dobe začalo prekážať. Nechápte ma zle. Knihy sú niečo úžasné a pochybujem, že ma niekedy prestane baviť čítať ich. Faktom však ostáva, že pri mojej súčasnej rýchlosti čítania (cca 1 kniha/2 dni) sa mi do pamäte vryje len malinké percento z nich. A nie, nemyslím si, že je to prejav nejakej začínajúcej sklerózy a pod. Keď sa dostanete za hranicu 200 prečítaných kníh, je len logické, že odrazu prestanete byť schopní zapamätať si meno každej hlavnej hrdinky a koniec každej jednej série. Nie je to vaša chyba, ale nemusí to byť tak úplne ani chyba knihy. Niektoré kúsky môžu byť dobré, dokonca až výborné a aj tak si o pár mesiacov už ani nespomeniem, či nakoniec hlavná hrdinka skončila s hlavným hrdinom alebo nie. Prečo to tak je? Pretože tieto knihy sú síce super, ale Všetky. Sú. Rovnaké.
Autori majú obkukané,  ktoré knihy sa predávajú a majú zafixované, že ak sa oni budú pridržiavať tej istej schémy, bude sa dariť aj tej ich knihe. Čo je samozrejme hlúposť, pretože každý má svoje limity, koľkokrát je schopný čítať o zakázanej láske medzi upírom a obyčajným človekom, no nie? Zostavila som pre vás zoznam vecí, ktoré niektorí autori silou mocou pchajú do každej knihy, ale bez ktorých by som sa úprimne celkom zaobišla.
V komentároch ma potom neváhajte doplniť alebo vyjadriť svoj prípadný nesúhlas :)

1. Nie každá kniha musí mať onú známu "twilightovskú schému"

Aká je to twilightovská schéma? Taká:

1.diel:  Hrdinka stretne na začiatku knihy muža svojich snov. (nech už vyzerá hocijako, vždy je to presne "jej typ"). Budeme ho volať chlapec X ---> 90% knihy sa hrdinka a chlapec X snažia prekonať nástrahy, ktoré im hádžu všetci pod nohy --> po strastiplnej ceste a samozrejme finálnej bojovej scéne, kde hrdinka TAKMER príde o život (ale samozrejme chlapec X ju zachráni), sa dostávame k dočasnému šťastnému koncu, kedy sa nám ponúka malý náhľad na to, aký potenciálne skvelý život majú naše dve hrdličky pred sebou.

2.diel:  Na začiatku druhého dielu sa ukáže, že potenciálne skvelý život bol presne to: iba potenciálny. Hrdinka a chlapec X spolu samozrejme na začiatku chodia a ešte cca 30 strán sa zdá, že je všetko v poriadku. Potom sa však chlapec X začína správať zvláštne. Zaľúbenci sa od seba začnú vzďaľovať a to je signál, aby na scénu prišiel nový chlapec, budeme ho volať chlapec Y, ktorý je presným opakom chlapca X. Ak teda zhrnieme podstatu druhého dielu 80% kníh pre mladých dospelých - zatiaľ čo sa hrdinka háda s chlapcom X, začne zvažovať budúcnosť s chlapcom Y a to nám dáva podnet na vznik ľúbostného trojuholníku, ktorí všetci tak zbožňujeme nenávidieť. --> Na konci knihy si chlapec X uvedomí, že sa správal ako idiot a snaží sa odprosiť našu hrdinku. Keďže naša hrdinka ho samozrejme miluje, všetko mu odpúšťa a na konci druhého dielu si naši holúbkovia znovu hrkútajú spolu. Tentokrát je už však hrdinkina myseľ nahlodaná a jedna z jej posledných myšlienok v knihe patrí chlapcovi Y...

3.diel. Niektoré knihy končia tretím dielom, niektoré si ešte trúfajú ďalej, pointa je však takmer vždy rovnaká. Ľúbostný trojuholník sa stupňuje, hrdinka sa snaží sústrediť na budúcnosť s chlapcom X, ale chlapec Y ju prenasleduje všade kam sa pozrie, rozmýšľa o ňom, keď by mala rozmýšľať o chlapcovi X a sníva o ňom, keď by mala snívať o chlapcovi X. 3. diel je vždy plný drámy, ale bohužiaľ nie tej akčnej (tej je v trojke zásadne vždy najmenej) ale vzťahovej. Niečo vám ale poviem. Nech už je záverom série tretí, štvrtý alebo desiaty diel, v 99% prípadoch končí hrdinka tam, kde začala. S chlapcom X.

2.Nie každá kniha musí mať ľúbostný trojuholník. 

Hneď nadviažem na bod č.1. Aj autori, ktorých knihy nepatria medzi knihy s twilightovskou témou, začali v poslednú dobu všade do svojich diel pchať ľúbostné trojuholníky. Nieže by som nechápala, prečo to robia. Kniha s dvoma sexy chlapcami, ktorí medzi sebou zápasia o hrdinkinu priazeň rovná sa takmer zaručený úspech, ale položme si otázku, je to naozaj nutné všade? Má autor pocit, že okrem ľúbostnej drámy už nemá čo viac čitateľovi ponúknuť? Stojí každá jedna kniha na hrdinkinej dileme, koho si vyberie?
A potom sa tu naskytuje ešte jedna dôležitá otázka: Prečo nás tak fascinuje, keď si hlavná hrdinka nevie vybrať medzi dvoma rovnako príťažlivými chlapcami, ale na druhej strane automaticky odsúdime, ak jeden z týchto chlapcov čo i len mrkne očkom po niekom inom? Lebo tak to je. *SPOILER PRE VA*Rose sa napríklad veselo bozkáva s Adrianom, no ak by Dimitri čo i len uvažoval, že pobozká Tashu, fanúšikovia VA ho zlynčujú. Ale toto je už asi téma na inokedy...*KONIEC SPOILERU PRE VA*

3. Nie v každej knihe musí byť hlavný mužský hrdina dokonalo krásny. 

Pretože povedzme si na rovinu, dokonalosť je už dávno pasé. Netvrdím, že nutne potrebujem romantiku typu Kráska a zviera, ale prečo, och prečo, musí byť vždy každý objekt hrdinkinho záujmu "oslnivo krásny" s "hriešne zmyselnými, perami" a "hlbokými mandľovými očami"? Čo sú to vlastne mandľové oči, do kelu? Prosím, autori a budúci autori, nebojte sa, že vašu knihu ľudia nebudú mať radi, ak v nej nebudete mať dostatok krásy. Oveľa väčšou výzvou je, ak vaša postava bude mať veľa chýb, vnútorných aj vonkajších, no čitatelia si ju aj napriek (alebo práve kvôli) tomu zamilujú.

4. Nie každá kniha musí mať originálny námet.

Osobne mám oveľa menší problém čítať trikrát ten istý námet o dievčati, ktoré vedelo kýchnť stokrát po sebe v rytme My Heart Will Go On než xyz kníh s "originálnymi" námetmi, ktoré však sú vo svojom jadre jednou z mnoha obmien twilightovskej schémy.
Čo v preklade znamená, že pokiaľ je rovnaký námet, ale odlišné spracovanie príbehu, odlišný dej, odlišné postavy tak je to menší trapas, než tucet od seba navonok sa líšiacich kníh, ktoré sú však vo svojej podstate jedno a to isté.

5. Autor nemusí vždy vysvetľovať konanie a zámery postáv

Presnejšie, čím menej autor vysvetľuje, tým lepšie. Samozrejme, ak autor nedokáže určité skutočnosti vyjadriť v mimike postáv, v ich skutkoch a na základe ich charakterov, vtedy je najlepšie napísať to pre nás čierne na bielom, pretože tak ďaleko až moja domýšľavosť nesiaha. Avšak top spisovatelia už častokrát vedia, ako čitateľovi niečo podať aj bez zbytočných doprovodných komentárov, ktoré len spomaľujú dej. V tomto umení napríklad majstrovsky vynikajú (čo do nadprirodzena) Kristin Cashore ako zástupca young adult literatúry a Jeaniene Frost ako zástupca literatúry pre dospelých.

Čo na záver? Určite tento článok neberte ako pokus niekoho uraziť. Nepísala som ho pod zámienkou, aby som každému ukázala, že som neviem aký odborník na písanie kníh. Od toho mám teda poooriadne ďaleko a práve preto obdivujem všetkých spisovateľov, ktorí to dotiahli až k tak ďaleko, že sa im podarilo ich literárne dieťatko vydať. Vyššie uvedené sú len myšlienky a pocity náruživého čitateľa, ktorý sa niekde potreboval vyventilovať.
Pravdou ostáva, že tak či tak neplánujem prestať čítať ani vyššie spomínané tuctovky, pretože ma až príliš bavia. Čítať niečo, pri čom máte pocit, že ste to už čítali aspoň stokrát, je svojim spôsobom veľmi relaxujúce a nezaťažujúce. Čo si však prajem je, aby tam vonku bolo dostatok nových, originálnych kníh, ktoré sa neboja experimentovať a ktoré sa nesnažia skryť do tieňa úspešných bestsellerov ich napodobňovaním. Aby sa našlo viac postáv, ktorých mená nezabudnem ani keby som chcela...