...

"Bolo to v stredu"
Zdvihol hlavu a prenikavo sa na mňa zahľadel.
"Čo bolo v stredu?"
" Vo vzduchu sa niesla vôňa, akoby niekto v susedstve pálil lístie. Vzduch bol svieži ale slnko ešte poriadne hrialo. Mala si rozstrapatené vrkoče a na sebe si mala oblečenú bundu s leopardím motívom a čiernou kožušinovou obšívkou okolo rukávov a goliera."
Nedôverovala som svojmu hlasu, no svoj obľúbený kabát som si pamätala veľmi jasne. Mala som sedem rokov.  Neprítomne si pošúchal tvár, zatiaľ čo svoj zrak upieral kdesi na miesto, ktoré mohol vidieť len on sám.
"Boli sme tam štyria alebo piati - sedeli sme pod preliezkou a rozprávali sme sa o tom, čo budeme robiť, keď vyrastieme. Michelle....nejaká - už si nespomínam na jej priezvisko - povedala, že chce byť prezidentkou a Cody Calloway jej na to odpovedal, že dievčatá nemôžu byť prezidentkami. Odrazu si sa na neho z čista jasna vrhla so svojim perfektným ľavým hákom." Foster sa zasmial nad touto spomienkou. "Udrela si ho do líca. Stála si tam s rukami vbok a povedala mu: 'Toto vezmeš späť, Cody Calloway. Dievčatá sa môžu stať kýmkoľvek chcú.' Tvoje líca boli červené a bola si plná oprávneného hnevu."
Foster sa na mňa pozrel. "Pamätáš si to?"
"Hej." Zašepkala som. Kde bol môj hlas? Odkašľala som si. " Samozrejme, že si to pamätám. Dva týždne som nemohla von, lebo na mňa Cody žaloval." Ešte stále som nevedela, čo sa mi tým snažil povedať, ale Foster bol tak trochu stratený vo svojej zahmlenej spomienke. Usmial sa a pokračoval.
"V ten deň som prišiel domov a začal písať tvoje meno na papier stále dookola. Musel som ho napísať snáď stokrát. Mama ten papier neskôr našla v mojom šuflíku s ponožkami. Opýtala sa ma, prečo som to urobil..."
Chcela som to vedieť viac než som kedy chcela vedieť čokoľvek iné, no jedna časť zo mňa dúfala, že nenájde odvahu pokračovať.
"Povedal som jej , že sa mi páčilo, ako mi pri tvojom mene vždy poskočilo srdce."