Originálny názov: Evermore
Autor: Alyson Noel
Vydavateľstvo: Slovart, 2010
Hodnotenie na GR: 3,63 (ku dňu 28.10.2011)
Tagy: YA paranormal, nesmrteľnosť, reinkarnácie, high school
Anotácia:
Po tragickej autonehode, ktorá si vyžiadala životy celej jej rodiny, vidí šestnásťročná Ever Bloomová aury ľudí. Počuje aj ich myšlienky a po jedinom dotyku pozná celé ich životné príbehy. Všetci na strednej škole si o nej myslia, že je čudáčka. Všetko sa však zmení, keď stretne Damena Augusta. Damen je nádherný, neobyčajný a bohatý a v jeho prítomnosti sa Ever darí nepočuť v hlave hlasy a nevnímať všetku tú chaotickú energiu okolo seba. Čím viac Ever preniká do Damenovho sveta plného tajomstiev a záhad, tým viac nových otázok sa vynára. Nemá ani len tušenie, kto Damen vlastne je. Jediné, čo Ever naozaj vie, je fakt, že je doňho čoraz väčšmi zamilovaná.
Moja recenzia
Celá séria Nesmrteľní na čele s knihou Navždy je pre mňa epitómom miliónov protikladov. Na jednej strane na ňu všetci nadávajú, na druhej strane si ju prečítalo už takmer 40 000 čitateľov na Goodreads. Na jednej strane sa jedná o paranormálnu knihu pre mladých dospelých, na druhej strane je to pre mňa jedno z najrealistickejších diel, aké kedy uzreli svetlo sveta. Na jednej strane tam nenájdete jednu vyslovene vtipnú situáciu, na druhej sa nemôžete prestať smiať v momente, keď otvoríte prvú stranu. A mohla by som pokračovať.
Môj názor? Twilight a Evermore nemajú spolu okrem nesmrteľnosti a hlúpych hlavných hrdiniek nič spoločné. No zatiaľ čo Bella je hlúpa a ani o tom chuderka nevie, Ever je hlúpa vo veľmi realistickom práve-som-došla-do-puberty-a-hormóny-mi-atakujú-mozog zmysle. Pri čítaní knihy som prišla na to, že sme si už všetci tak navykli na dokonalé hlavné hrdinky s rozumom 30 ročnej mladej ženy s titulom PhD, že akonáhle sa v nejakom príbehu objaví typická tínedžerka ktorá má pri pohľade na sexy chlapca s tvárou modela z Burberry v hlave úplne vymeteno, hneď sa proti tomu búrime a knihu vyhlasujeme za dielo satanovo. Rozhodne nechcem ospravedlňovať to množstvo blbostí, ktoré si autorka v knihe navymýšľala a vôbec ich nedotiahla do konca, no zároveň si myslím, že mnoho vecí, ktoré sa jej vytýkajú, sú tak trochu neopodstatnené.
Damen Auguste je idiot. Táto výčitka je veľmi opodstatnená :) Ak sa nespráva maximálne divne alebo sa len tak nevytráca do vzduchu mihnutím oka, tak presvedčuje Ever aby sa vykašľala na školu, išla si s ním stávkovať na kone alebo vyvaľovať šunky na pláži. Položím vám však jednu otázku. Máte dvoch nesmrteľných mužov, ktorí sú už na svete nejakú tú storočnicu. Školu už absolvovali aspoň tisíckrát. Jeden sa volá Edward, druhý Damen. Čo je podľa vás realistickejšie? Že aj po xy-tý krát budú poslušne navštevovať tú istú porazenú hodinu a tváriť sa, že ich to prenáramne baví, aby oslnili dievča, po ktorom idú (Edward), alebo že aj napriek počiatočnej snahe stráviť s našou hrdinkou čo najviac času to jednoducho nezvládnu a radšej ju presvedčia, aby s nimi išla poza školu (Damen)? Presne...
Navždy som čítala dvakrát. Prvýkrát to bolo vtedy, keď som prakticky netúžila po ničom inom, iba nájsť nejaké silné love story s osudovou láskou medzi hlavnými hrdinami. Túto knihu som tým pádom neznášala. Teraz, dva roky po, keď som už chorá zo všetkých tých dokonalých Edwardov, mi prišlo Navždy ako studená sprcha v strede horúceho júlového dňa. Osviežujúce. Nie som si istá, či vytvorenie postavy Damena, čoby egoistického „jerka“, ktorého najvyššou prioritou je vyspať sa s Ever, bolo autorkiným zámerom, ale musím poznamenať, že sám Damen sa v jednej scéne opisuje, ako „márnivý, povrchný a extrémne materialistický“. Takže povedala by som, že určitý zámer tam pravdepodobne bol... Ono Damen tak síce opisuje svoje ja z ďalekej minulosti, no my si čítame a myslíme svoje. Damen rozhodne za tie storočia neprešiel veľkou zmenou.
Viem, že teraz pravdepodobne pohorším minimálne polovicu čitateľov (ak som to ešte neurobila doteraz), no štýl písania Alyson Noelovej by som dokonca prirovnala k štýlu písania takých spisovateľských ikon ako sú Cassandra Clare či Richelle Mead. Samozrejme s obsahom je to už o niečo horšie, avšak kniha sa vďaka autorkinmu talentu číta rýchlo, neobsahuje zbytočné opisy a hluché miesta. O paranormálne prvky sa to tak maximálne obtrelo, no konkrétne tento fakt mi prekážal asi zo všetkého najmenej.
Hodnotí sa mi príšerne ťažko, pretože táto séria je také to moje „guilty pleasure“ – niečo, čo by sa mi logicky páčiť nemalo, ale neviem sa prinútiť nenávidieť to. Neuveriteľne ma zaujíma, či Alyson plánuje u Damena nejaký osobnostný vývoj a som ochotná počkať si až do úplného záveru série, aby som to zistila.
Knihu by som odporučila tým, ktorí majú chuť na niečo extrémne nenáročné a zároveň sa častokrát prichytia, že sa sa im páči niečo úplne iné, než sa páči celému zvyšku sveta :)
Ďakujem úžasnému vydavateľstvu Slovart za poskytnutie série Nesmrteľní na zrecenzovanie :)
