piatok, 14. septembra 2012

O dobrej knihe

Čas na diskusiu!
Už dlho som nenapísala nič, pri čom by sme si mohli trochu pokecať, takže to potrebujem rýchlo napraviť. Dnes som zvedavá na to, ako VY rozlišujete dobrú kvalitnú knihu od tej tuctovej. Ale pozor! Vážne sa nad tým zamyslite a nestrieľajte hneď prvé veci, čo vás napadnú - rýchly spád, badass hrdinka  bla bla bla. (To je mimochodom ako keď sa vás spýtajú aký by mal byť váš budúci partner a 99% ľudí hneď vypľuje ÚPRIMNÝ lebo to je fakt najdôležitejšia vlastnosť na celom šírom svete...). Skúste si premyslieť, čo odlišuje vašu najobľúbenejšiu knihu od húfu ostatných alebo možno aj naopak, čo je pre vás absolútny odpudzovák.

A tu je môj diskusný príspevok...ehm. Mám pocit, že som už niekedy niečo na podobnú tému písala, no nemôžem si pomôcť a stále keď čítam nejakú sprostosť, tak sa k tomu musím vrátiť a na novo sa zamyslieť, kde sa stala chyba. Tak mi prepáčte, ak sa furt opakujem.

Dobrá kniha z nás nerobí hlupákov

Túto črtu najvýraznejšie vnímam u kníh od Richelle Meadovej a Cassandry Clare, ale pomaly sa to učia aj niektorí iní autori: Čitatelia väčšinou nie sú takí trtkovia, aby potrebovali vysvetľovať a ozrejmovať každú blbosť v knihe. Aby som bola s knihou spokojná, potrebujem, aby mi dal autor priestor na hádanie, domýšľanie si, špekulovanie. Práve to tajomno, rôzne neurčité narážky robia knihy úspešnými a spôsobujú, že ľudia po celom svete špekulujú nad tým, čo sa nám asi autor pokúšal naznačiť a či vôbec niečo. Mnohí "spisovatelia" majú blbý zvyk vysvetľovať všetky počiny svojich postáv. Prečo ona urobila toto, prečo on toto. Dobrý autor a dobrá kniha našu inteligenciu nepodceňuje ale trénuje. 

...to ma privádza k ďalšiemu bodu:

Dobrá kniha nepíše o chémii medzi postavami. Dobrá kniha chémiu medzi postavami vytvára. 

Poznáte to. Celá kniha je doslova zamorená odstavcami opisujúcimi elektrošoky, chvenia pokožky, motýliky v brušku a zrýchlený tep. Zle, zle, zle. Dobrá kniha vytvorí dobrú romancu aj bez týchto klišeoidných otrepaných somarín. Vezmite si jeden nevinný pohľad, ktorý prebehne medzi hlavnou hrdinkou a jej chlapom. Ako to robí väčšina autorov? "Ich pohľady sa stretli a jej celé telo sa rozochvelo a zježili sa jej chlpy všade možne, srdce jej skoro vyskočilo z nosnej dierky a ich nekonečná láska by sa v tú chvíľu dala naporcovať a servírovať v Recepte na bohatstvo." Čitateľ toto číta a škrabe sa pri tom na zadku, v jednej ruke drží knihu, v druhej varechu, jedným okom kuká na strany v knihe, druhým na Farmár hľadá ženu a jediný, kto cíti chémiu postáv je asi ten autor čo to napísal. Ako to robia profíci? "Ich pohľady sa stretli." Konec. Skutočne dobrá kniha vás totiž dovedie k tomuto okamihu tak pripravených, že v momente, keď sa im tie ich pohľady konečne stretnú, preblesne vám v hlave celá nerozpovedaná konverzácia a pocítite všetko, čo cítia postavy aj napriek tomu, že na papieri nebude napísané ani ň. Nuž, už je to raz tak. Niekto umí a každá jeho veta nesie význam sama o sebe a niekto neumí, a potrebuje napísať tri odstavce, kým sa aspoň čiastočne dostaví výsledný efekt. 

V dobrej knihe nie je hlavná postava miniatúrnou kópiou autora.

Nepríde vám trochu narcistické, vytvoriť postavu, ktorá má všetky vaše vlastnosti (samozrejme len tie dobré plus nejaké tie roztomilé zlozvyky) a potom ju od celej tej lásky dobre že nespapkať a báť sa vyviesť jej v knihe niečo poriadne zlé? Pretože ja takto vnímam väčšinu moderných  hrdiniek. Na začiatku knihy jej síce autor trochu predpripraví tragickú minulosť, aby zas nevyzeralo, že to má v živote ľahké a v priebehu knihy ju troška pošteklí nejakými mini nešťastiami, ale v konečnom dôsledku sa jej bojí poriadne naložiť až do bodu, keď vás kniha konečne svojimi emóciami strhne. Celá kniha je potom odprdená, vôbec nedokážete súcitiť s hrdinkou ani keď ju na konci prejde autobus, lebo viete, že prežije bez nejakej hroznej ujmy. Lebo však ktorý autor by dobrovoľne ubližoval sám sebe? 
Preto som vždy obdivovala tých autorov, ktorí si svoje hrdinky a hrdinov nečičíkajú. Ktorí sa dokážu odosobniť od svojich postáv a potom ich neváhajú previesť cez to najkrutejšie peklo a späť. Ktorí vytvoria hrdinky s množstvom nepríjemných vlastností aj keď riskujú, že blbí recenzenti im stiahnu 4 z 5 hviezdičiek lebo "Marienka bola riadna krava, vôbec som sa s ňou nestotožnila."
Hrozne mám rada príspevky J.R.Wardovej (autorky série Bratstvo černej dýky) na Facebooku. Ona totiž občasne píše o tom, ako neznáša svoje postavy, ako nechápe, prečo to robia a ako uvažuje nad tým, že ich asi nechá zabiť, ak sa budú naďalej správať ako sa správajú. Normálne by som asi iba prekrúcala očami nad jej teatrálnosťou, ibaže v prípade Wardovej skutočne verím, že jej postavy majú tak trochu vlastnú hlavu a miestami vedú za vodítko skôr oni ju, než naopak. Pretože ona je taká dobrá. Jej postavy fakt žijú a nie sú to vždy úplní anjelikovia...

Tak, a teraz je rada na vás. Aké kritéria musí spĺňať kniha, aby si od vás zaslúžila titul "perfektná"? Komentujte! :)

15 komentárov:

  1. Je to zvláštne, ale nájdu sa aj také knihy, kde mi nevadia klišé veci. V prvom rade, musí konkrétna kniha so mnou niečo urobiť. Dostať zo mňa akúkoľvek emóciu, či už je to smiech, hnev, zdesenie... Najsilnejšie čo vo mne môže kniha prebudiť sú slzy a keď sa to podarí, viem že kniha za tostála! Zbožňujem, keď musím hádať čo sa bdue diať ďalej a keď si už vytvorím nejaký teoretický sled udalostí príde zmena, ktrá moju teóriu úplne rozbije a ja sa ocitnem opäť na začiatku.
    Naopak nemám rada, keď sa autor pridržal otrepaného scenára. Prvú štvrtinu nás oboznámi, prečo sú veci také aké sú. Ďalšie dve štvrtiny sa rozoberajú hlúposti (mám to urobiť, alebo nemám to urobiť, čo sa stane keď, prečo je celý svet proti mne...). A posledná štvrtina je venovaná najakčnejšej scéne,akú dokázal autor vymyslieť a nad ktorou by napríklad taký Spielberg len krútil hlavou. To ma dokáže najviac dopáliť. Som rada, keď sa počas celého príbehu dejú nečakané zvraty a po zatvorení knihy sa usmievam ako blbec a ešte ďalšie dni si pripomínam, prečo tú knihu zbožňujem.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. tie otrepané scenáre...ach. úplne súhlasím

      Odstrániť
  2. Já souhlasím, obzvlášť s druhým bodem. U popisování těch pocitů, které má hrdinka z hlavního hrdiny, často protáčím oči. Bod číslo jedna taktéž, já mám to napětí a hádání "co bude dál" hrozně ráda :)
    Pro mě je ještě hodně důležité, aby byla kniha vtipná. Není to případ 100% knih, které mám jako favority, ale většiny z nich. Cassandra Clare, Rick Riordan, Meg Cabot, Richelle Mead (a Astrid Lindgrenová napsala svoje knížky pro děti, obzvlášť My z ostrova Saltkrakan (tak nějak se to píše) tak dobře a vtipně, že mám chuť se k nim vracet i teď)... ti všichni píšou knihy, u kterých se směju nahlas. A jsou to moje nejoblíbenější. Ty, které si klidně dokoupím, tak moc se mi líbí - až na TMI, ty doma nemám, jelikož ta hloupá česká obálka je hrozná! Pak třeba taková Zlodějka knih nebo Chvíle před koncem jsou výjimky, ale to jsou opravdu dobře napsané knihy se silným příběhem...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. teraz keď sa nad tým zamyslím, tak som vlastne aj ochotná odkopnúť knihu ak nie je vtipná a ísť čítať niečo iné, takže asi na tom niečo bude :D

      Odstrániť
  3. pekný príspevok 8) som sa teraz riadne zamyslela, že aká kniha ma to vlastne dostane 8D

    Mám veľmi rada knihy, ktoré majú humor - napr. Hex Hall séria či Zlodejka duší 8), potom zbožňujem bad ass hrdinku, ale niekedy mám chvílky, keď mi stačí nejaká "Bella" 8D Potrebujem mať v knihe nejakého super chlapca, lebo môj lúbostný život je na bode mrazu 8D ale trojuholníčky moc nemusím - akokedy 8)
    Pre mňa je kniha skvelá, ak po jej prečítaní popadám dych a vyškieram sa ako blázon 8D alebo keď ma niektoré momenty v knihe tak dostanú, že neverím, čo autorka napísala a proste si tú pasáž prečítam ešte 2 krát, aby som ten okamžik vrátila!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. ja osobne potrebujem, aby vo mne kniha vyvolala emócie a to poriadne. Potrebujem sa na nej rehotať, potrebujem nad ňou rumádzgať, potrebujem s ňou bojovať, lebo musím ísť spať, no ona ma drží nad svojimi stránkami.
    Jedna z vecí, ktoré oceňujem úplne najviac je poriadny humor. najlepšie sarkastický a ironický. To je presne podľa môjho gusta. Keď sa postavy navzájom podpichujú, som ako vo svojom živly a zbožňujem ich.
    Dojemné momenty nie sú pre mňa úplne kľúčové, ale sú oceňované.
    Zvraty! nesmú v knihe chýbať. Občas padne dobre aj klišé, ale to musí byť veľmi dobre napísané. No na poriadne zvraty nedám dopustiť.
    A nezaškodí ani reálny hrdina/ka. S kladmi aj zápormi, reálnymi. Aj v rámci fantasy môžu byť problémy reálne. To sa proste nevylučuje. Môžu byť reálne aj vzhľadom na situáciu.
    Dobrý pomer náhody a skutkov. Ak všetko vyjde len vďaka strýčkovi náhode, je to proste divné. Ale zároveň nejaká tá náhoda v rámci zvratu je vítaná.
    Poriadny chlap, do ktorého sa zamilujem tiež nie je na škodu. Či už je to bad boy alebo nie, hlavne nech je loveable. Nech má charizmu. nech má tajomstvá. A nech je to poriadny chlap a nie umrnčaná bábovka.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och a zabudla som dodať, že: Judit zasa skóruješ! Milujem tvoje články a námety a ich spracovanie. Srdce vyskočené z nosnej dierky a škrabkanie sa na yadku v tomto prípade vyhráva :D

      Odstrániť
  5. Pre mňa je najlepšia kniha tá, keď ju po prečítaní poslednej vety zavriem a viem, že minimálne deň nebudem môcť čítať ďalšiu, pretože mám ešte stále v sebe emócie, ktoré by mi bránili vychutnať si tú ďalšiu. Mám rada, keď sa v každej kapitole niečo zomelie, nemusí to byť nič extrémne, aj malé prekvapenia sú príjemné. Mám rada, keď ma kniha dokáže rozosmiať ako TMI alebo Hex Hall, keď sa dokážem roztopiť pri badass mužoch, ktorý majú svoj šarm. Rozhodne nemám rada hrdinky typu Ever, ktoré len vzdychajú, aké je všetko nefér, ako ho milujú, ako ich sklamal a bla bla bla. Tie správne hrdinky majú city, áno môžu smútiť za svojou láskou, ale mali by sa dokázať vzchopiť a niečo s tým urobiť.
    Mám rada opisy, chcem vedieť, ako ten svet vnímal samotný autor, no odtiaľ potiaľ, aj opisy dokážu byť zdĺhavé a tým vás unudiť k smrti.
    A predovšetkým originalita. Nejde o to, aby autor vymyslel nové bytosti, to nie je nutné. No ak siahne čo ja viem po upíroch alebo vlkolakoch či duchoch, nejaké nové prvky, nové pravidlá, ak sú dobre premyslené, ma dokážu príjemne prekvapiť.
    Kniha by tiež mala mať hĺbku, postavy by mali žiť, nemali by konať bez rozmýšľania, aj keď je to dosť ťažké napísať, to sama viem :D

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Kedy viem, že kniha je dobrá ? :D Keď ma nepustí spať a sedím pri nej až do vtedy, kým neprečítam poslednú stranu.. celý deň nemyslím na nič iné len na to: Prečo to urobil/a ?, začnem sa priblblo usmievať keď si spomeniem ne nejakú scénu z knihy, keď ma kniha rozosmeje, rozplače alebo na ňu nadávam ako najatá :D Milujem sarkazmus a hlavný hrdina, ktorý vie ako na to, je u mňa TOP:)
    A keď konečne dôjde k záveru a ja pretočím poslednú stranu a neviem prísť nato, ako sa dýcha a prekonávam srdcový infarkt, tak viem že to je TÁ kniha.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. tiež nemám rada tie zbytočné opisy čo to je a aké to je a pod.,či čo to s nimi robí keď uvidia milovaného a tie ich myšlienkové pochody ala čo mám robiť,urobiť to neurobiť to.či keď sa celú knihu nič nedeje a potom na konci to akože vyvrcholí do boja proti zlu na pár stranách

    kedy je kniha pre mňa dobrá:
    vtedy keď ma chytí už po pár stranách a ja ju neviem odložiť,keď sa smejem až mi slzy tečú (čo vie urobiť Meg Cabot napr. pri Nenásytnej),keď hrdinka nie je dokonalá a nehovorí uhľadene ako z minulého storočia (Prvý hrob napravo).keď vo mne vyvolá pocity či už pekné a radostné alebo smutné (Zlodejka kníh),keď ma donúti rozmýšlať nad koncom dlho potom ako ju dočítám,keď viem že sa k nej po čase vrátim a zase si ju z radosťou prečítam,keď sa zastavujem a mám chuť nadávať

    dúfam,že to má hlavu a pätu
    Ps:pochvala za dokonalý článok =D

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Zlodejka kníh - kniha, ktorú milujem, pretože má dušu - tú autorovu. V žiadnej inej knihe som také niečo necítila. Žila som s postavami (a žijem s nimi pri každom ďalšom čítaní) a úplne ma dostal do kolien Zusakov štýl: nielen nádherné metafory a nezvyčajne krátke vety, ale to, že prezradí koniec celej knihy takmer na začiatku, nič netají, nesnaží sa o záhady a tajomno a mne to bolo proste jedno, musela som to čítať, pretože som toho bola súčasťou. Bola som Lieselina kamarátka, Hansova a Rosina dcéra, Maxova rodina, Rudyho ctiteľka. Myslím, že o tomto to má byť. O pocite, že to, čo čítam, je skutočné, že tie postavy naozaj žijú.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Ja som si obľúbila knihu už len preto že to bola fantasy a napísala ju slovenská spisovateľka čo sa u nás často nevyskytuje...A myslím že Majka (tak sa volá autorka) sa s postavami naozaj nemaznala..stačí si prečíta posledný diel, čitatelia Maritových Dedičov budú vedieť o čom hovorím ;) Žiadna láska až za hrob, či hlúpa bez chybná Mary Sue.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. tak nad tým koncom som ešte dlho bola mimo :)

      Odstrániť
  10. Nechce sa mi písať, aké knihy sú najlepšie, lebo je tu už spomenuté všetko podstatné, len som chcela povedať, že je to skvelý článok, Judit, mala by si byť na seba pyšná. :P (a píš také články kedykoľvek sa ti zachce, som si istá, že si ich všetci radi prečítajú ;)

    ""Ich pohľady sa stretli a jej celé telo sa rozochvelo a zježili sa jej chlpy všade možne, srdce jej skoro vyskočilo z nosnej dierky..."
    :DDD

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Pre mňa dobrá kniha znamená, že sa od nej neviem odtrhnúť a po prečítaní neviem na ňu aspoň pár dní zabudnúť, stále sa k nej musím vracať. Dokonca aj učenie kvôli nej odkladám, len aby som vedela koniec. Nezáleží mi ani tak na žánri, môže to byť aj historický román, len to vo mne musí vyvolať správne emócie. Neznášam dlhé opisy ani dokonalé postavy, ktoré už pomaly nevedia čo so sebou. Dobrá kniha by mala vedieť upútať a mať nejaký skrytý zmysel a nie byť len preto aby bola a niekto na tom zarobil.

    OdpovedaťOdstrániť