piatok 22. februára 2013

John Green - Na vine sú hviezdy: Citové vydieranie, ktoré (si) nedokážete odpustiť (Recenzia)

Originálny názov: The Fault in Our Stars
Autor: John Green
Vydavateľstvo: Ikar, 2013
Hodnotenie na Goodreads: 4.54 

Srandafaktor: 3,5/5
Nudafaktor: 1/5
Lovefaktor: 4/5
Plačfaktor: 10/5
Drámafaktor: 3/5

Anotácia

Odkedy Hazel v trinástich rokoch diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy v štvrtom štádiu, pripravovala sa na vlastnú smrť. Potom sa stal medicínsky zázrak a metastázy v pľúcach sa jej zmenšili. Odvtedy nechodí do školy, nemá priateľov a nevie, ako vyzerá normálny život, lebo je hadičkami pripútaná ku kyslíkovej fľaši a užíva silné lieky, aby sa nádory nerozširovali ďalej. Na nenávidenom stretnutí podpornej skupiny pre pacientov s rakovinou však spozná Augusta Watersa, ktorý má štýl, rakovinu na ústupe a oči len pre ňu. S ním začne objavovať dosiaľ nepoznaný svet lásky na pomedzí života a smrti.

Na vine sú hviezdy splnilo všetky moje najvyššie očakávania a všetky moje najhoršie obavy. John Green napísal prototyp knihy, ktorú neznášam a urobil to, zatiaľ čo na svoj Twitter každý deň pridával vtipné a bezstarostné hlášky zo svojho každodenného života. Už len z toho vyplýva, aký je to neuveriteľne zvláštny človek - cez deň natáča so svojim bratom šibnuté videá a večer si sadne za počítač a napíše jednu z najdepresívnejších kníh na svete. Voči slovu "najdepresívnejší" budete mať možno mnohí námietky, ak vezmem do úvahy, že na začiatku sa skôr každý smeje, no nech sa na to spätne pozerám z akýchkoľvek uhlov pohľadu, nedokážem na adresu knihy vyslať jedinú charakteristiku, ktorá by naznačovala, že sa jednalo o niečo veselé, krásne a nezabudnuteľné. Verte mi, po ničom inom netúžim, než úplne zabudnúť na to, že som knihu niekedy čítala.

Znamená to, že Na vine sú hviezdy je blbosť? Kdeže. Na vine sú hviezdy je majstrovské dielo. John Green je pán spisovateľ. Ten chlap má medzi autormi taký rešpekt, že by ste mu tipovali aspoň 65 rokov a 1 Nobelovú cenu a nie 35 rokov a len 6 vydaných kníh. Ale to len tak mimochodom...

Nestalo sa mi ani zďaleka prvýkrát, že som nejakú knihu čítala do rána. V tomto Greenova kniha nijako nevyniká, aj keď som nad ňou sedela ešte 4 hodiny po polnoci. V čom je rozdiel? Väčšinou čítam do rána, pretože potrebujem vedieť, ako to skončí. V tomto prípade som proste chcela ABY TO UŽ SKONČILO. Bodka. Rozdeľovať si čítanie NVSH na niekoľko častí je podľa môjho názoru čistý masochizmus. Nikto predsa nechce prichádzať každé ráno do zamestnania ako zombia a celý deň nerozmýšľať o ničom inom, než o tom, ako príde večer domov a zasa začne ďalšie kolo sebatrýzne. Ak sa máte aspoň trochu radi, vezmite si pred čítaním jeden deň dovolenky, dajte NVSH na ex, poplačte si, pohojdajte sa trošku zo strany na stranu a čumte popritom neprítomným pohľadom pred seba, dajte si jedno kolo hysterického smiechu, zatiaľ čo na vás vaše hladné a špinavé deti nechápavo pozerajú, otrepte sa a žite ďalej svoj život.

Na knihe ma strašne naštvalo, že je krásne písaná a v začiatkoch aj vtipná, lenže potom už človek cíti len ten smútok. V určitom bode som si už prestávala užívať tie krásne metafory a smiať sa na vtipných pasážach, lebo to snáď ani nebolo fyzicky možné. Viem, že John mal v úmysle vytvoriť smiech cez slzy, ale ja som v týchto veciach skôr taký chlap a nedokážem robiť dve veci naraz. Takže akonáhle začali slzy, smiech bol dávno zabudnutý a už sa nikdy nevrátil. 

So všetkým rešpektom k Johnovi Greenovi, napísať citovo vyšťavujúci príbeh, ktorý vás rozplače tak, že sa skoro zadrhávate, je pomerne ľahké, ak ho uvaríte z krásneho zamilovaného mladého človeka plného života, ktorý postupne stráca svoju dôstojnosť, ako ho zožiera choroba. Nehovoriac o tom, že sa jedná o bohapusté citové vydieranie. Len skúste neznášať knihu, ktorá s vami pohne tak, ako Na vine sú hviezdy. Nedá sa to, a John to musel vedieť. Takže si myslím, že tak trochu nehral fér, aj keď v konečnom dôsledku na tom asi nezáleží.

Som užasnutá, onemelá, skláňam sa pred týmto mimoriadne inteligentným a nadaným autorom. Málokedy sa mi podarí prečítať si niečo tak dobre napísané, ale hnevám sa. Hrozne sa hnevám, asi najviac preto, lebo kniha vás donúti rozmýšľať o smrti a načo to je dobré? Všetci raz umrieme a všetci raz zažijeme v určitej etape nášho života hroznú bolesť ale načo sa takto trýzniť, keď ešte netreba?
Samozrejme, absolútne nejdem debatovať o tom, či by ste si mali knihu prečítať. Jasné, že by ste mali. Čo vám radím, je vybrať si na to správny čas, správne citové rozpoloženie, správne všetko. Buďte na knihu pripravení, očakávajte, že s vami zamáva a že to bude veľmi intenzívne. Vychutnajte si ju, pretože nič iné sa s ňou ani nedá robiť (okrem hádzania o stenu a pálenia stránok). A ak si na mňa spomeniete, dajte mi vedieť, ako ste to celé prežívali :)


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar. Knihu Na vine sú hviezdy si môžete predobjednať už teraz na TOMTO MIESTE.


14 komentárov:

  1. Páni, to znie skvele. Na knihu som sa nechystala, lebo som citlivá na tému rakoviny, nechcela som o tom aj čítať, ale musím priznať, že si ma riadne navnadila, takže sa k nej možno ešte dostanem 8)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Niekedy sa vypláca aj terapia šokom :) Uvidíš, možno budeš spokojná...

      Odstrániť
  2. Och joj... Ja sa už teraz pripravujem na to, že táto kniha ma zrejme emocionálne zničí :-)A som zrejme divná, lebo sa na to teším :D . skvelá recenzia :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Já jsem asi strašná masochistka, ale čím víc všichni říkají, jak je tahle kniha zničila, tak tím víc se na ni těším. Asi to bude tím, že většina mých nejoblíbenějších knih byla smutná - Zlodějka knih, Forbidden, Měděný jezdec, Chvíle před koncem... Fakt jsem zvědavá, jak se mi to bude pozdávat...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Forbidden a Medený jazdec boli skvelí! Ale na Forbidden už by som druhýkrát nenašla guráž...

      Odstrániť
  4. Já jsem teda masochistka, protože jsem si čtení rozložila na dva dny - prostě jsem to nedokázala přečíst na jediný zátah, to bych asi nezvládla. I když jsem opravdu nad knihou pořád přemýšlela, ať už jsem četla nebo ne.
    Ale jinak báječná recenze, jako vždycky jsem se pobavila. Jak to sakra děláš, že dokážeš napsat i na takto depresivní knihu tak vtipnou recenzi? :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Lebo už prešlo trocha času odkedy som knihu čítala, tak som sa spamätala a zmobilizovala :D A ďakujem za pochvalu :)

      Odstrániť
  5. Knihu som čítala už dávnejšie v angličtine - rozmýšľam, že by som si ju prečítala aj v slovenčine, predsa len je to iné, keď človek číta v angličtine - akoby tam bol neviditeľný blok.
    Každopádne, kniha je naozaj vydarená :) Zdá sa mi, že v poslednej dobe majú vydavateľstvá dobrú ruku pri výbere kníh na preklad :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Super napísaná recenzia.^^ Knihu som čítala ešte v angline a bola vážne skvelá aaaaa vražedná.:D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Určite odporúčam všetky jeho knihy prečítať v angličtine , je to fakt o dosť iné čítanie podľa mňa .Som zvedavá na Looking for Alaska , zajtra mi má prísť celá kolekcia . http://www.eurobooks.sk/sk/produkt/325624/The-John-Green-Collection/

      Odstrániť
  7. Celkom sa stotožňujem s touto tvojou recenziou, ale nie je to úplne na 100%. Je tu akási časť, ktorú neviem presne definovať. Tešila som sa na ňu neskutočne dlho, po prečítaná si ukážky som dňom čo dňom odratúvala minúty do vydania, bola to prvá kniha, ktorú som za posledného cca trištvrte roka prečítala, ale neviem povedať, či naplnila moje očakávania. Neviem ani aké očakávania som mala, je to celé akési zmätené. Nenudila som sa pri nej, často som sa smiala, ale ešte častejšie som plakala (cca poslednú tretinu takmer neustále, bola som ako na ihlách a stačilo jediné slovo či slovné spojenie a začala som plakať znovu). Fakt som z toho všetkého zmätená, bolo to super napísané, milé, vtipné, všeliaké, zamilovala som si hlavné postavy a asi preto sa mi nepáči koniec a asi preto mám v tom všetkom taký chaos. Paradoxom je, že po pár kapitolách som neodolala a zistila si, ako to dopadne, ale aj tak ma to v texte zaskočilo, šokovalo, úplne rozhodilo a tak podobne. Ale absolútne neľutujem, že som si ju prečítala a niekedy raz si ju chcem prečítať znova a asi potom ešte znova a znova...

    V najbližšom čase sa chystám na Kam zmizla Aljaška, tak pevne verím, že tu už nebudú žiadne smutné konce ani nič podobné a už nebudem taká domotaná.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Krásna, pravdivá recenzia, čo mi hovorí zo duše - ako inak.
    Čakala som na slovenské vydanie a citovo sa prispôsobovala veľmi dlho, no aj tak to očividne nestačilo. Tá vražedná kniha ma napriek všetkému zastihla nepripravenú. Ako sa dalo obrniť proti všetkým zákutiam, do ktorých Green so svojimi úvahami a názormi vstúpil?
    Spomínam si na ten prvý pocit po prečítaní knihy. Očami som prebehla poďakovanie, zavrela knihu. Môj mozog na malú chvíľu prestal fungovať, len tak - zastavil svoju činnosť. A potom to prišlo, citová explózia.
    Ani neviem, či sa chcem spamätať z tej knihy..
    Dokáže sa vôbec človek spamätať z takejto dokonalosti?

    OdpovedaťOdstrániť