O predsavzatiach

Tento článok, ktorý síce z pohodlnosti nazývam oznamom,je skôr taká akási dokumentácia môjho najnovšieho predsavzatia, ktoré je (okrem toho, že je JEDINÉ, ktoré som si tento rok dala) pre mňa absolútne najdôležitejšie. 

Keď som takmer pred dvoma rokmi začínala blogovať, v slovenskej knižnej blogosfére to vyzeralo ako po veľkej potope, s tým, že Luu bola Noe a ja taká nejaká samica ťavy alebo čo. Akurát, že táto potopa v prvom rade ani nemala čo zalievať, pretože pred ňou žiadne knižné blogy neexistovali. Čo to znamenalo pre mňa? V pote tváre som plodila články prakticky z ničoho a keď som propagovala svoje najobľúbenejšie série o ktorých tu nikto nikdy v živote nepočul (Nástroje smrteľníkov a Vampire Academy) tak som bola plná entuziazmu že si raz o tom prečíta nejaké vydavateľstvo a bude rovnako nadšené ako ja (čo som sa teda riadne prečúravala, nakoľko sa moje štatistiky v tú dobu pohybovali na úrovni 5 (neunikátnych) návštevníkov denne). 

Sama som prekvapená, ako strašne sa za tú dobu zmenili pomery, celá blogosféra a v neposlednom rade môj blog ako taký. Väčšinou mám na mysli pozitívne zmeny o ktorých sa mi v živote ani nesnívalo, že by mohli niekedy nastať. Väčšinou. No potom sú to zmeny, ktoré som si začala uvedomovať až v posledných dňoch a na ktoré nie som príliš hrdá. 

Naštartoval ma tak trochu fenomén presúvania blogov na webové domény (či jak sa tomu hovorí) a moje dlhodobejšie uvažovanie nad tým, prečo by som sa aj ja nemala presťahovať (okrem toho, že neviem ako), keď to očividne vyzerá krajšie, menej chaoticky a profesionálnejšie. Veď obsahovo v podstate nie je rozdiel medzi knižnými blogmi a knižnými webmi. Čo mi vzápätí podsunulo (pre mňa) strašnú myšlienku: Niekedy počas tých 2 rokoch som takmer úplne prestala blogovať a začala som len mechanicky zverejňovať články a recenzie. 

Čo som teraz nechala zámerne vyznieť horšie, než to v skutočnosti je. Nemyslím si, že moje články, aj keď mechanicky zverejňované a bezmilostne odosobnené, sú zlé. Alebo že "webovanie" je zlé. Ibaže pre mňa je takou malou osobnou katastrofou, že som sa vždy hrozne rada slovne vyjadrovala, tvorila články, ktoré nie vždy každému museli dávať zmysel a písala o všetkom a zároveň o ničom. A takto by podľa mňa mal vyzerať blog (narozdiel od webu). A takto ten môj už dávno nevyzerá. Samozrejme, že sem-tam napíšem článok "na tému", ale to nie je to, čo mám na mysli, pretože vždy je to článok, ktorý síce vypovedá o mojom osobnom názore ale v podstate v ňom nič iné osobné nie je. Viem to, lebo čítam osobné blogy.

Ďalšia vec je, že zo svojho knižného blogu nikdy neurobím osobný, ani keby som chcela (čo nechcem). Pracovala som ťažko, aby sa mi podarilo vybudovať tak cenné a obohacujúce spolupráce, aké mám teraz s ľuďmi z knižného priemyslu, aj keď v zásade každému, čo sa pýta odpovedám, že som mala len šťastie, lebo som bola jedna z prvých blogerov. Čo je len čiastočná pravda, lebo ak by som nedrela, tak si tu môžem fidlikať. 

Čiže nikdy by som nezahodila roky driny kvôli tomu, aby som mala blog plný mojich originálnych myšlienok a postrehov, avšak zbavený recenzií, knižných noviniek, či dokonca aj meme len preto, lebo nie sú dostatočne tvorivé (a priznajme si to, nie sú, v porovnaní s článkom, ktorý je úplne váš, nielen čo sa týka názoru ale aj štýlu, slobodnej voľby témy, nekonvenčnosti a mnohých iných aspektov). Oznámenia o vydaní kníh nie sú osobné takmer vôbec, meme môžu byť viac či menej osobné, záleží to na blogerovi. Recenzie sú častokrát veľmi individuálne a špecifické, ale znovu len názorom, v lepšom prípade aj štýlom písania. Stále to však ešte v mojej knihe nie je blogovanie v pravom slova zmysle. A už len pomyslenie, že môj blog by sa mohol šmahom čarovného prútika ( a schopného IT-technika) pretransformovať na webovú stránku a nikomu by to neprišlo divné, je pre mňa studenou sprchou. 

(Teraz sa asi mnohí pýtate, prečo z toho robím takú vedu, veď "blogovať" sa dá aj na stránke s predponou www a to úplne rovnako, ako na takom blogeri. Čo je z technického hľadiska asi úplná pravda, no pre mňa vlastniť webovú stránku, na ktorú majú prístup väčšie masy ľudí, znamená väčšie očakávania zo strany návštevníkov - že nájdu potrebné informácie, že ich budú dostávať pravidelne, že tam budú nachádzať články na aktuálne témy a pod.)

Neviem, či ešte dávam nejaký zmysel, ale v podstate práve to je tá liberácia ktorú prináša pravé blogovanie -   žiaden zmysel dávať nemusím. Asi vás prekvapí (vzhľadom na to, že sa tento článok trochu zvrhol), že mojim cieľom nebolo zhodiť prechod na domény ale poukázať na to, že som sa začala uberať smerom, ktorým som sa nikdy neplánovala uberať. Preto som sa rozhodla, že sa pokúsim obsah môjho blogu, ktorý doteraz takmer výlučne pozostával z recenzií, knižných rubrík, knižných noviniek a súťaží zredukovať na 50%, zatiaľ čo ďalších 50% by som chcela venovať debilným článkom z môjho knižného života, úplne náhodným postrehom zo sveta literatúry a divným výkrikom do tmy. Bude to tak osobné, ako to len pôjde, pričom stále ostanem v mojom alternatívnom knižnom univerze. 

50:50 je samozrejme môj konečný cieľ, ku ktorému by som sa chcela dopracovať postupne v priebehu nasledujúcich letných mesiacov. Zároveň dúfam, že sa mi po skúškach podarí trochu tu upratať a pomocou nového dizajnu znížiť mieru chaosu, ktorá tu momentálne vládne. To by malo ultimátne smerovať k tomu, že sa ľahšie dostanete k pre vás podstatným veciam a nebudete ich musieť loviť v mori mojich žvástov, ak sa rozhodnete ignorovať ich :)

Vašou úlohou je zdrbať ma, ak sa na toto obrovské predsavzatie vyprdnem. Vopred ďakujem.