KNIŽNÍ DETEKTÍVI: Invázia zombíkov na oddelení detskej literatúry! (by Anndy)

A máme záverečnú správu z detektívnej akcie prvej odvážnej devy Anndy, ktorá pre nás úplne geniálnym, svojským a vtipným štýlom opísala svoj nezabudnuteľný zážitok z návštevy istého nemenovaného kníhkupectva v Trenčíne. Píšem nemenovaného, lebo som sa rozhodla spolu s článkom zverejniť aj poskytnutý obrazový materiál (pretože ako uvidíte neskôr, FAKT to stojí za to) a nechcem sa za to ešte náhodou dostať do basy v Leopoldove.
Rada by som podotkla, že to záverečné poďakovanie a spomenutie mojej maličkosti NEBOLO podmienkou aj keď to rozhodne pomohlo rozkvetu môjho už aj tak dosť napučaného ega. No a teraz už čítajte a smejte sa, lebo ja som si až slzy utierala z očí:

Určite každý z vás pozná ten pocit blaženosti, keď vstúpite do kníhkupectva. Ste obklopení poličkami plných kníh, vnímate ich vôňu a rôznorodosť. Na pár okamžikov ste jednoducho omámení a šťastní. No napriek tomu existujú aj také, ktoré sa tomuto statusu ani zďaleka nepribližujú. Ja pochádzam z malého mesta, v ktorom, bohužiaľ, kníhkupectvo nenájdete. Zato tu máme asi milión reštaurácií. (Veď načo sa vzdelávať – treba jesť!) Preto často navštevujem väčšie mesto, ktoré mám za rohom, a v ktorom sa hneď na začiatku nachádza jedno nemenované obchodné centrum a v ňom také malinkaté kníhkupectvo. Síce malé na rozlohu, zato obrovské na rozčúlenie!

 Hneď pri vstupe vás privíta “milá“ obsluha, v podobe predavačky, ktorej nestojíte ani za to, aby odtrhla zrak od rozčítaného časopisu. Som pre ňu akýsi rušivý element, otravná položka na jej dlhom zozname nič nerobenia za celú pracovnú smenu. V tomto konkrétnom kníhkupectve sa striedajú dve, ale rozdiel nie je viditeľný, akoby ten nezáujem mali v náplni práce. Takže, toto je pre mňa prvá facka, ale čo už, som tu predsa len kvôli knihám, nie?

 Stavali ste už niekedy vežu z kariet, a s každou novou, ktorú ste priložili, ste mali pocit, že sa to všetko zrúti...? Tak podobné dojmy mám z tohto obchodu. Je tu obrovské množstvo kníh, na tak malý priestor. Sú všade. Stojace, ležiace, a jedna nešťastná dokonca podopiera nerovnomerný detský stolík (pre ktorý sa, neviem akým zázrakom, miesto našlo). Je to proste jeden veľký bordel. Ľudia, trpiaci klaustrofóbiou, by sem určite nemali vstupovať. Nezabudnem, keď som tu raz bola s kamoškou Monikou, a ona mi medzi rečou povedala: “Myslíš, že keby som do tých políc nechtiac vrazila, nechali by ma to tu za trest poupratovať?“ Pretože aj keď sem prídete s istým úmyslom, vyfučí vám raz-dva z hlavy, a jediné čo chcete, je vyvesiť tabuľu s nápisom z technických príčin zatvorené, a dať to tu do poriadku. Lebo každý človek, ktorý má aspoň nejaký vzťah ku knihám, by to určite urobil. Podľa môjho názoru, by v takýchto zariadeniach mali pracovať hlavne ľudia, ktorí knihy čítajú a na základe toho majú aj prehľad o poskytovanom tovare. Majiteľovi tohto kníhkupectva asi stačilo iba to, že zamestnanec čítať vie (o čom predsa svedčí ten časopis).

 Človek si povie – je tu chaos, ale určite tu majú nejaký systém. Keďže nenachádzam žiadne označenia, ktoré by mi pomohli orientovať sa, som odkázaná na tú ochotnú osobu sediacu za pultom, ktorej ja-zákazník, pripadám ako vlas na mydle. Ako sa blížim, zdvihne ku mne pohľad s falošným bože-čo-tu-chce úsmevom (pocit blaženosti vás síce pomaly opúšťa, ale nádej tu ešte je!). Nasleduje dialóg (ako z doby kamennej):

 JA: „Prosím Vás, mohli by ste mi povedať, aký tu máte zavedený systém?“ 
ONA: „Systém čoho?“ 
JA (a môj stúpajúci tlak): „No kníh predsa.“ (Priznám sa, moja chyba. Majú tu aj stojan s hrnčekmi a darčekové perá. Asi som mala byť konkrétnejšia.) „Či ich máte rozdelené podľa žánru, autora?... (niečoho, čohokoľvek) 
ONA (zrejme už v obraze): „Aha, no, podľa žánru.“ (ktorý vám je aj tak na dve veci, keď tu nie sú štítky, že?) 
JA (neodbytná): „To je zaujímavé, pretože som náhodou našla Pobrežie hrôzy v detskej literatúre medzi omalovánkami...“ 
ONA (nehybná): … (NIČ).... 
JA (do toho ticha): „ … Viete, to je dystópia. ... O vraždiacich zombíkoch. … Nič pre deťúrence...“ (Mám pocit, akoby k nej moje slová prichádzali v podobe bla-bla-bla. Načo sa snažím) 
ONA (s vráskou medzi obočím): „Hmm... (ospravedlňujúci úsmev a potom zasa ticho. TMA!)“ 
JA (pocit šťastia je definitívne fuč): „No tak ďakujem.“ (odchádzam a cítim sa ako totálny idiot) 

Horor Pobrežie hrôzy a jeho "čestné miesto" medzi literatúrou pre najmenších

Keď som sem išla, mala som pripravených toľko otázok a úprimne som sa tešila, ako spustím bombový útok, ale toto ma vážne zobralo. Uvedomila som si, že skôr pohnem s tými napratanými policami, ako s touto zmätenou dievčinou. Došla mi trpezlivosť a s ňou aj všetky slová. Bola som tam ešte asi 10 minút, počas ktorých som mala možnosť vidieť ten ich takzvaný systém podľa žánru. Už spomínané Pobrežie hrôzy od Carrie Ryan v detskej sekcii ( detskej - aspoň podľa množstva okolitých kníh), a hneď vedľa Šmolkovia. Čo je fajn, ak máte doma dieťa, ktorého už Gargamel prestal baviť a má chuť na trochu väčší hardcore! Alebo Oškliví od Westerfelda, ktorí sú obklopení spomienkovou knihou na Vladimíra Menšíka z jednej strany, a dielom o sametovej revolúcii z tej druhej. Takisto aj slovenské vydanie Škaredí, ktorí zdieľajú miesto vedľa knihy Politici Československa ( ale je možné, že toto tak dali zámerne). Je vidieť, že tento obchod žije heslom – dystópia, začína byť všade okolo nás.
 Asi o pol metra (a 20 namačkaných kníh) ďalej, leží Ticho od Becci Fitzpatrickovej, čo je divné, pretože je to novinka, a tá by mala byť hneď na pulte pri vchode, spolu s ostatnými novinkami ako je napríklad Navždy od Alyson Noel (mali by vedieť, aký je dátum, veď predávajú aj kalendáre). Naopak, ak ste “nie moc“ schopné gazdinky v kuchyni, celý jeden pult (z celkových piatich) je zameraný na knihy o varení, ktorých je tam neúrekom. Aj keď po tomto zážitku človek stratí chuť.

 Za neporiadok v knihách môžu byť zodpovední samozrejme aj samotní zákazníci, ktorí ich nevrátia naspäť tam, kam patria. Ale na to je v obchode predavačka, ktorá si v tom má robiť poriadok. A ak aj knihy nie sú jej šálkou kávy, aspoň by jej ubiehal rýchlejšie čas. Obzvlášť, keď ju zákazník na tieto chyby upozorní. Bohužiaľ, v čase môjho odchodu bola Carrie Ryanová a jej zombie stále vedľa tatka Šmolka. A preto z tohto, a mnohých iných dôvodov, sa tomuto miesto už dlhodobo vyhýbam širokým oblúkom. (Táto posledná návšteva bola samozrejme výnimkou pre daný účel) Človek by aj odpustil ten chaos, ktorý tu panuje, pretože pre mňa je prvoradá ochota predávajúceho. Ale keď mám už pri vstupe pocit, že nie som vítaná, je to pre mňa strata času. Nájdem iné miesto, kde svoje peniaze utratím oveľa radšej.

 Na koniec by som chcela veľmi poďakovať Judite, ktorá prišla s týmto úžasným nápadom, ako sú “Knižní detektívi“, a vďaka ktorej som moje dlho nahromadené pocity vypustila na papier. Samozrejme, mohla som písať o iných kníhkupectvách v okolí, ktoré veľmi rada navštevujem, a ktoré by som vychválila do neba. Ale tento konkrétny obchod mi leží v žalúdku už dosť dlho, a vďaka Juditinej akcii som mala príležitosť vybúriť sa :-D

 - Anndy -

Aj vy ste sa do Anndinho (na 100% som to zle vyskloňovala) štýlu úplne rachli? Ak hej, tejto úžasnosti sa na internete nachádza ešte viac a to na knižnom blogu U dvou lumpů, ktorý má Anndy spolu Munkiki. Tak ich určite navštívte :)
Viac informácií o rubrike Knižní detektívi aj o tom, ako sa zapojiť nájdete TU.