John Green - Na vine sú hviezdy: Citové vydieranie, ktoré (si) nedokážete odpustiť (Recenzia)

Názov: Na vine sú hviezdy

Originálny názov: The Fault in Our Stars

Autor: John Green

Vydavateľstvo: Ikar, 2013

Hodnotenie na Goodreads: 4.54 

Srandafaktor: 3,5/5

Nudafaktor: 1/5

Lovefaktor: 4/5

Plačfaktor: 10/5

Drámafaktor: 3/5

Anotácia

Odkedy Hazel v trinástich rokoch diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy v štvrtom štádiu, pripravovala sa na vlastnú smrť. Potom sa stal medicínsky zázrak a metastázy v pľúcach sa jej zmenšili. Odvtedy nechodí do školy, nemá priateľov a nevie, ako vyzerá normálny život, lebo je hadičkami pripútaná ku kyslíkovej fľaši a užíva silné lieky, aby sa nádory nerozširovali ďalej. Na nenávidenom stretnutí podpornej skupiny pre pacientov s rakovinou však spozná Augusta Watersa, ktorý má štýl, rakovinu na ústupe a oči len pre ňu. S ním začne objavovať dosiaľ nepoznaný svet lásky na pomedzí života a smrti.

Na vine sú hviezdy splnilo všetky moje najvyššie očakávania a všetky moje najhoršie obavy. John Green napísal prototyp knihy, ktorú neznášam a urobil to, zatiaľ čo na svoj Twitter každý deň pridával vtipné a bezstarostné hlášky zo svojho každodenného života. Už len z toho vyplýva, aký je to neuveriteľne zvláštny človek - cez deň natáča so svojim bratom šibnuté videá a večer si sadne za počítač a napíše jednu z najdepresívnejších kníh na svete. Voči slovu "najdepresívnejší" budete mať možno mnohí námietky, ak vezmem do úvahy, že na začiatku sa skôr každý smeje, no nech sa na to spätne pozerám z akýchkoľvek uhlov pohľadu, nedokážem na adresu knihy vyslať jedinú charakteristiku, ktorá by naznačovala, že sa jednalo o niečo veselé, krásne a nezabudnuteľné. Verte mi, po ničom inom netúžim, než úplne zabudnúť na to, že som knihu niekedy čítala.

Znamená to, že Na vine sú hviezdy je blbosť? Kdeže. Na vine sú hviezdy je majstrovské dielo. John Green je pán spisovateľ. Ten chlap má medzi autormi taký rešpekt, že by ste mu tipovali aspoň 65 rokov a 1 Nobelovú cenu a nie 35 rokov a len 6 vydaných kníh. Ale to len tak mimochodom...

Nestalo sa mi ani zďaleka prvýkrát, že som nejakú knihu čítala do rána. V tomto Greenova kniha nijako nevyniká, aj keď som nad ňou sedela ešte 4 hodiny po polnoci. V čom je rozdiel? Väčšinou čítam do rána, pretože potrebujem vedieť, ako to skončí. V tomto prípade som proste chcela ABY TO UŽ SKONČILO. Bodka. Rozdeľovať si čítanie NVSH na niekoľko častí je podľa môjho názoru čistý masochizmus. Nikto predsa nechce prichádzať každé ráno do zamestnania ako zombia a celý deň nerozmýšľať o ničom inom, než o tom, ako príde večer domov a zasa začne ďalšie kolo sebatrýzne. Ak sa máte aspoň trochu radi, vezmite si pred čítaním jeden deň dovolenky, dajte NVSH na ex, poplačte si, pohojdajte sa trošku zo strany na stranu a čumte popritom neprítomným pohľadom pred seba, dajte si jedno kolo hysterického smiechu, zatiaľ čo na vás vaše hladné a špinavé deti nechápavo pozerajú, otrepte sa a žite ďalej svoj život.

Na knihe ma strašne naštvalo, že je krásne písaná a v začiatkoch aj vtipná, lenže potom už človek cíti len ten smútok. V určitom bode som si už prestávala užívať tie krásne metafory a smiať sa na vtipných pasážach, lebo to snáď ani nebolo fyzicky možné. Viem, že John mal v úmysle vytvoriť smiech cez slzy, ale ja som v týchto veciach skôr taký chlap a nedokážem robiť dve veci naraz. Takže akonáhle začali slzy, smiech bol dávno zabudnutý a už sa nikdy nevrátil. 

So všetkým rešpektom k Johnovi Greenovi, napísať citovo vyšťavujúci príbeh, ktorý vás rozplače tak, že sa skoro zadrhávate, je pomerne ľahké, ak ho uvaríte z krásneho zamilovaného mladého človeka plného života, ktorý postupne stráca svoju dôstojnosť, ako ho zožiera choroba. Nehovoriac o tom, že sa jedná o bohapusté citové vydieranie. Len skúste neznášať knihu, ktorá s vami pohne tak, ako Na vine sú hviezdy. Nedá sa to, a John to musel vedieť. Takže si myslím, že tak trochu nehral fér, aj keď v konečnom dôsledku na tom asi nezáleží.

Som užasnutá, onemelá, skláňam sa pred týmto mimoriadne inteligentným a nadaným autorom. Málokedy sa mi podarí prečítať si niečo tak dobre napísané, ale hnevám sa. Hrozne sa hnevám, asi najviac preto, lebo kniha vás donúti rozmýšľať o smrti a načo to je dobré? Všetci raz umrieme a všetci raz zažijeme v určitej etape nášho života hroznú bolesť ale načo sa takto trýzniť, keď ešte netreba?

Samozrejme, absolútne nejdem debatovať o tom, či by ste si mali knihu prečítať. Jasné, že by ste mali. Čo vám radím, je vybrať si na to správny čas, správne citové rozpoloženie, správne všetko. Buďte na knihu pripravení, očakávajte, že s vami zamáva a že to bude veľmi intenzívne. Vychutnajte si ju, pretože nič iné sa s ňou ani nedá robiť (okrem hádzania o stenu a pálenia stránok). A ak si na mňa spomeniete, dajte mi vedieť, ako ste to celé prežívali :)

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar. Knihu Na vine sú hviezdy si môžete predobjednať už teraz na TOMTO MIESTE.