streda 31. decembra 2014


Ako už býva tradíciou, mám tu pre vás tie najlepšie výroky, čo sa v mojom Kindli počas uplynulého roka nazbierali :)

She tilted her head to the side as a worried expression crossed her face. “At least I think I promise. I shall certainly try not to do anything to upset you like that.” 
Turner had a sudden vision of Miranda trying not to upset him. The vision upset him.
The Secret Diaries of Miss Miranda Cheever (Julia Quinn)

"To you, he's your brother. But to the rest of the female population, he has a certain appeal. I'll leave it at that." 
"He used to fart in our Mr. Turtle pool and call it a 'Jacuzzi.' How's that for appeal?" 
"Ah ... the lifestyles of the rich and famous," Corinne said with a grin.
A Lot Like Love (James, Julie)

"It was so gross. You should have been there. The needle was this big, and they took out a ton of blood, and it really hurt, and Mat fainted." 
"I didn't faint!" Mat was trying to placate a very fussy baby as he came into the kitchen, but his eyes were on Nealy. 
"Almost," Lucy retorted. "You got real white and your eyes shut." 
"I was thinking." 
"About fainting."
First Lady (Susan Elizabeth Phillips)

“You told your brother what’s been happening?” 
“Kind of . . . I said Horizons gave us a stupid assignment to fictionalize our problems and then described what was happening to my fake protagonist.” 
“Oh, good,” Noah said, nodding seriously. “I was afraid you’d be obvious about it.”
Evolution of Mara Dyer (Michelle Hodkin)

"Kincaid? You're supposed to leave me here," she called out. "This is just a marriage of convenience, isn't it?" 
He stopped in the center of the hallway, then turned around to face her. "Aye, wife, it is a marriage of convenience. My convenience. 
The Bride (Julie Garwood)

“What morning meeting do you have?” she said. “You don’t do meetings. You don’t even do mornings.”
What I Did for Love (Susan Elizabeth Phillips)

Georgie gazed at her ex-husband. Bram and her father were right. Lance was like a…a giant block of tofu. He had no flavor of his own. Instead, he assumed the flavors of the people closest to him.
What I Did for Love (Susan Elizabeth Phillips)

In a civilized world where there are laws, banks and supermarkets, being a paranoid schizophrenic is a major problem. But in a world where the banks and supermarkets are used by gangs as local torture stations, being a little paranoid is actually an advantage. The schizophrenic part, though, is still a problem.
Angelfall  (Susan Ee)

I walk over to the bar and am reaching up to get the martini glasses from the top shelf when WHAM, I’m slammed up hard against the counter, Hal nuzzling the back of my neck. 
“Whoa, dude, slow down,” I say, trying to push him off me. I hate it when guys mistake force for passion. “Stop it. I mean it.” 
“I’ve got a surprise for you,” he whispers, slowly turning me around so I’m facing him. 
I look down. Hal’s penis. Is out. In his hand. Small, pink, and erect. Oh. My. God. 
Hal smiles at me, and then at his penis. “Do you want to touch him? He likes you.” 
I laugh out loud. “No!” 
“No . . . thank you?” How do you refuse an erect penis politely?
Brooklyn Girls 2 (Gemma Burgess)

“I wanted to kiss you so badly that night we were in your bed. . . . God, I couldn’t sleep. I just lay there, listening to you sleep-grunt all night like a baby hippo.”
Brooklyn Girls 2 (Gemma Burgess)

 A loud clatter blasts me out of my thoughts, my seat, and skin all at once. 
“Oh bloody hell, you scared me!” The deep whispery English-accented voice is coming out of a bent-over guy on the altar picking up the candlestick that he just knocked off. 
“Oh Christ! I can’t believe I just said bloody hell in church. And Christ I just said Christ! Jesus!” 
He stands up, rests the candlestick on the table, then smiles the most crooked smile I’ve ever seen, like Picasso made it. “Guess I’m damned.”
I'll Give You The Sun (Jandy Nelson)

“So tell me about work—how’s it going?” 
He shook his head. “Mahmen, you don’t want to hear about that.” 
“Sure I do.” 
“I don’t want you to think my job is dangerous.”
“Blaylock, son of my beloved hellren, exactly what kind of an idiot do you think I am?” 
Blay laughed and then got serious. “Qhuinn flew an airplane tonight.” 
“Really? I didn’t know he could fly.” 
Wasn’t that the theme song for the evening. “He can’t.”
Lover at Last (J.R. Ward)

“Speaking of eye surgery, do you realize you’re missing tear ducts?” 
“What? Really? And I thought I was just emotionally withdrawn.” 
Cinder (Marissa Meyer)

 (Upír Xcor si bol kúpiť oblečenie na svoje prvé "rande")
“And here’s your change and receipt. You want a bag for your old stuff?” 
“Yes, please. Thank you.” 
A big white bag with a red star was passed over the console. “Thanks for coming in—my name’s Antoine, by the way. If you want to come back for shoes.” 
After shoving his former clothes inside, Xcor found himself bowing at the waist. “Your assistance has been much appreciated.” 
Antoine raised his palm like he was getting ready to do a clap on the shoulder again. But once more, he caught himself and smiled instead. “Knock her dead, my man.” 
“Oh, no.” Xcor shook his head. “That shan’t be necessary. This one I like.”
The King (J.R. Ward)

“What would you give someone who likes to play the piano?” 
“A piano.” 
“A really huge metronome that could also double as a weapon?” 
Clary sighed, exasperated.
City of Heavenly Fire (Cassandra Clare)

“Hold still,” she announced, wielding a bottle near his head. “In three minutes I’m going to smell your neck.” 
“Well, I never,” said Simon. “You’ve waited a long time to make your move, Fray, I’ll say that for you.”
City of Heavenly Fire (Cassandra Clare)

Stars were beginning to come out, a soft prickle of light across the eastern sky. They illuminated Jace’s eyes as he looked over at Clary curiously. “Everyone knows Valentine’s son.” 
“I know, but—when Emma saw you, she acted like you were her celebrity crush. Like you were on the cover of Shadowhunters Weekly every month.” 
“You know, when they asked me to pose, they said it would be tasteful. . . .” 
“As long as you were holding a strategically placed seraph blade, I don’t see the problem,”
City of Heavenly Fire (Cassandra Clare)

I fit my arms around her waist. “Don’t ruin it,” I breathe, kissing her neck lightly. My hand lowers to the small of her back, and I leave her with one last kiss to the forehead that feels more genuine than all the others. “You’ve bewitched me, body and soul.” 
She glares. “And you ruined it with a quote from Pride and Prejudice.” 
I grin. “What? I thought we were purposefully being cliché.” 
“Maybe next time, quote the book and not the film.”
Kiss the Sky (Krista Ritchie, Becca Ritchie)

‘Do you love me?’ he asks sharply. 
I look at him with narrowed eyes. ‘Don’t ask stupid questions.’ He’s impossible sometimes. 
‘Good,’ he grunts with utter finality, returning his attention to his laptop. ‘I love you too. We get married next month.’
Beneath This Man (Malpas, Jodi Ellen)

The moment Becca spoke, Liam’s hand retracted from my back as if he was awakening to the fact that he was touching me almost inappropriately. No, it was inappropriate. His hand had been resting just two inches above my shorts. Which is about five inches above my vagina. So… yeah, he was basically touching my vagina.
Scoring Wilder (R.S. Grey)

He sighed, half eager and half reluctant for the battle to begin, then he absently remembered the two women who were waiting to see if he needed anything else. 
"Thank you both very much. You've been very helpful," he said, his mind going back to the appearance of the suite. He flashed a smile at both women, a warm smile that made them feel appreciated and noticed and admired at last, then he spoiled that utterly by demanding of the secretary, "If you were a woman, would you find this room attractive?" 
"I find it attractive," Joanna said stiffly, "even as a lowly robot, Mr. Farrell."
Paradise (Judith McNaught)

"Miss Stern?" 
She turned back, her posture primly erect, her pencil poised for his instructions. 
Teasingly, Matt asked, "Do you have a first name?" 
"Certainly," she replied, her eyes narrowing. 
"May I use it?" 
"Of course. Although, I don't think Eleanor suits you quite as well as Matthew." 
Matt gaped at her deadpan expression and swallowed a sharp bark of laughter, uncertain whether she was serious or making a joke. 
"Do you suppose," he said gravely, "you and I could be... a little less formal around here?" 
"I assume you're suggesting a more relaxed relationship, the sort one might find more typical between a secretary and her employer?" 
"Yes, actually I was." 
She lifted a thoughtful gray brow, but this time Matt saw it—the gleam of an answering smile in her pale eyes. "Will I have to bring you cake on your birthday?" 
"Probably," he said with a sheepish grin.
Paradise (Judith McNaught)

“What kind of buckle is this?” Lily fumbles with my belt, her knees on the carpet in front of my desk.
The leather chair squeaks as I roll back and push her hands away. 
“You’re out of practice,” I tease. 
She gasps. “Am not.” She points to my belt buckle that I slowly undo. “You’re either wearing a chastity belt or you put a spell on it so it won’t open from outside forces…Alohomora.” 
I freeze and give her a look. Did she…she did. She just tried to unlock it with a fucking spell. Her cheeks redden. 
“I was there when you didn’t receive your Hogwarts letter,” I remind her. She cried on her eleventh birthday, and to make her feel better I got her drunk off my dad’s expensive scotch. I was a fucking idiot.  
“Oh whatever, I know you try out spells when no one’s around.” 
I don’t deny it.
Thrive (Krista Ritchie, Becca Ritchie)

Though she was lacking in so many other ways, Thronos decided then that she would suffice as a wife. “I do believe you in this, which means I will be marrying you. You’ll be pleased to know that torture is now off the table.”
Dark Skye (Kresley Cole)

So here we are, in the family planning aisle with a cart full of sports drinks and our hands full of…
“Trojans, Ramses, Magnum…Jeez, these are worse than names for muscle cars,” Jase observes, sliding his finger along the display. 
“They do sound sorta, well, forceful.” I flip over the box I’m holding to read the instructions. 
Jase glances up to smile at me. “Don’t worry, Sam. It’s just us.” 
“I don’t get what half these descriptions mean…What’s a vibrating ring?” 
“Sounds like the part that breaks on the washing machine. What’s extra-sensitive? That sounds like how we describe George.” 
I’m giggling. “Okay, would that be better or worse than ‘ultimate feeling’—and look—there’s ‘shared pleasure’ condoms and ‘her pleasure’ condoms. But there’s no ‘his pleasure.’” 
“I’m pretty sure that comes with the territory,” Jase says dryly. “Put down those Technicolor ones. No freaking way.” 
“But blue’s my favorite color,” I say, batting my eyelashes at him. 
“Put them down. The glow-in-the-dark ones too. Jesus. Why do they even make those?” 
“For the visually impaired?” I ask, reshelving the boxes.
My Life Next Door (Huntley Fitzpatrick)

I can’t imagine Josh falling for someone vanilla. Not that Josh would ever fall for me. But I wouldn’t want to ruin any chance. Even though I don’t have a chance. But just in case I do. Even though I don’t.
Isla and the Happily Ever After (Stephanie Perkins)

Reaching for the hem of my shirt, I yank it roughly off of my body and toss it into the trashcan next to the dresser. As I’m reaching in one of the drawers for a clean shirt, I hear the door to the apartment open and close. I turn and hurry out of the room, wanting to get to Gwen before she goes into the bedroom and sees Emma. When I get to the living room, Gwen looks up at me, pausing in the process of taking her shoes off when she sees my bare chest. I stop and put my hands on my hips and flex, just a little bit. God I’m such an asshole.
Closer to the Edge (Tara Sivec)

Five years ago I never would have had the guts to even speak to Josh. Oh no, our social orbits were nowhere near each other. He had been the sun, and I had been somewhere like Pluto, trying, but still not even a planet.
Full Measures (Rebecca Yarros)

Nikolai turns the handle and swings the door wide open. Timo nearly falls forward with Luka by his side. I mentally count about six or seven heads…no wait, eight. Eight Russian guys are outside. I’m not ready for this— 
“Hey, Nikky’s in a towel,” someone else says, and in two-point-two seconds, a pair of hands whips the fabric off Nikolai and snaps it against his thigh. My jaw unhinges. His ass. His toned, bare ass. I’m staring at it. Dear God—what is going on? Nikolai doesn’t flinch or even balk. He says a few words, lightheartedly, in Russian and proceeds to return to the kitchen like he’s fully dressed. What do I do? Do I look? I cover my face with my palm, clearly peeking through my spread fingers. I want to see. No you don’t. Yes, I really do.
“Thora James.” Timo plops roughly next to me, slinging his arm around my shoulder. “Did you just stare at my brother’s dick?” Fuck my life.
Amour Amour (Krista Ritchie, Becca Ritchie)

Ak máte chuť, môžete si pozrieť ďalšie nádielky vtipných výrokov z minulých rokov:

RECENZIA: Jojo Moyesová - Dievča, ktoré si tu zanechal

Názov: Dievča, ktoré si tu zanechal
Pôvodný názov: The girl you left behind
Autor: Jojo Moyesová
Vydavateľstvo: Ikar, 2014
Hodnotenie na Goodreads: 3.94

Srandafaktor: 2/5
Nudafaktor: 1.5/5 
Lovefaktor: 4/5 
Plačfaktor: 4/5 
Drámafaktor: 4/5

Jojo Moyesová je také meno, že si ho zapamätáte, keď ho raz počujete. Nuž, o Moyesovej som ale nepočula raz alebo dvakrát, ale snáď už vyše roka na jej knihy kade-tade narážam a vravím si "Nie Judita, budeš plakať a potom budeš naštvaná že si plakala a budeš to neznášať a potom budú naštvaní všetci naokolo, lebo neznášaš ich obľúbenú knihu a treba ti toho?" Takže dlho som otáľala, ale jej najnovšia kniha ma nakoniec presvedčila. Respektívne anotácia:

Píše sa rok 1916. Francúzsky maliar Edouard Lefevre zanecháva svoju mladú manželku Sophie a odchádza bojovať na front. Mladej žene po ňom zostáva na pamiatku len jej portrét, na tie časy trochu zvláštny. Keď ich mestečko padne do rúk Nemcom, obyvatelia sa ocitnú na hranici absolútnej biedy. Pre kúsok chleba niekedy riskujú holý život. Vtedy portrét upúta pozornosť nového kommandanta. Dôstojník je obrazom takmer posadnutý a Sophie je odhodlaná riskovať všetko – rodinu, povesť, život –, len aby sa znova stretla so svojím manželom.
Takmer o sto rokov neskôr sa Sophiin portrét dostane do rúk Liv Halstonovej, ako dar od manžela. Ten ho kúpil na ulici od neznámej Američanky. Úplnou náhodou vysvitne, že obraz má obrovskú hodnotu, a tak sa začne boj o to, kto je jeho skutočným vlastníkom. Livina viera v to, čo je správne, tak podstúpi náročnú skúšku. 
Nový román úspešnej spisovateľky Jojo Moyesovej je očarujúcim príbehom dvoch žien, ktoré delí takmer storočie, ale spája odhodlanie bojovať za to, čo majú na svete najradšej.

Najviac ma oslovilo, že kniha vyzerala ako príbeh o láske, bez prílišného množstva romantiky, ktorej som mala takto na sklonku roka až-až. Potrebovala som nejaký reset, ale zas čítať nejakého G.R.R. Martina už mi skôr prišlo ako terapia šokom, tak som si zvolila zlatú strednú cestu. Dokonca som riskovala aj slzavé údolie počas vianočných sviatkov, ale nakoniec to vôbec nebolo až také hrozné. Dievča, ktoré si tu zanechal, je pekný, veľmi kvalitný a dojímavý príbeh, alebo lepšie povedané dvojpríbeh, ktorý vo vás vyvolá široké spektrum emócií, ale pritom nikdy nemáte pocit, že je toho na vás už veľa.

Všimla som si, že mnohí recenzenti hodnotia každú z dvoch hlavných dejových línií (z 1. svetovej vojny a z modernej doby) osobitne, pričom všeobecne väčší úspech zožal práve príbeh z roku 1916. Mňa čuduj sa svete viac oslovil práve príbeh Liv a Paula z 21. storočia, nakoľko mi epické love story medzi Sophie a jej mužom Edouardom neprišlo...až také epické. Možno ak by im bolo venovaného trochu viac priestoru, mohlo sa to ešte trochu viac rozvinúť a následne ma aj viac zainteresovať do ich osudov. Na druhej strane si to ale táto prvá časť vykompenzovala úžasnou atmosférou a celkovo som počas čítania nemala pocit, že by mi niečo chýbalo (skôr sa nad tým zamýšľam a porovnávam to teraz dodatočne).
Možno som sa pri čítaní citovo viac pripútala k Sophie, príbeh Liv som sledovala s o niečo väčším záujmom a apetítom. Táto dejová línia ma jednoducho viac bavila a možno to bolo práve tým, že aj samotná autorka jej venovala viac pozornosti.

Nejde mi neporovnať tvorbu Jojo Moyesovej s mojou obľúbenou Liane Moriartyovou, keďže v obidvoch prípadoch sa jedná o nádherne napísané romantické knihy, kde ale oná romantická časť nikdy nezatieni ostatné nemenej zaujímavé aspekty príbehu, ako je priateľstvo, rodinné vzťahy, skľučujúca atmosféra vojny a pod. Zatiaľ čo Moriartyová zakladá úspech svojich kníh na dobre vymyslenej zápletke a všetko stavia na tom, že vás príbeh zaujme od prvej strany (čo sa väčšinou aj stane) Moyesovej knihy (alebo aspoň táto, zatiaľ ešte nie som odborník :)) sa rozbiehajú pozvoľnejšie a ich silná stránka tkvie v pútavom rozprávačstve. 

Ďalšia super vec na tejto knihe je, že každý si z nej podľa mňa niečo odnesie, pričom každý si dokáže vyextrahovať nejaký iný odkaz. Je to doslova nekonečný zdroj pôsobivých myšlienok a dojmov, ktoré vo vás zanechá ešte na pekne dlhú dobu. 

Keďže som už vopred vedela, akú ma Moyesová reputáciu u čitateľov, ktorých jej knihy emocionálne zruinovali, chodili mi počas čítania po rozume rôzne alternatívy toho, ako tragicky môže kniha skončiť a čo najhoršie sa môže stať (verte mi, moja myseľ dokáže vyplodiť veľmi zaujímavé teórie :D), ale nakoniec som bola záverom celkom nadšená a myslím si, že to ukončila naozaj krásne.

Knihu odporúčam...asi každému :D Akože primárne je to skôr ženská literatúra, ale nerada by som nejakého chlapa odrádzala od čítania, pokiaľ ho zaujala anotácia a myslí si, že by sa mu to mohlo páčiť. Rozhodne to nie je presladená romanca alebo nebodaj ďalšia eroťárna - ono vás to trochu môže miasť, keďže sme predsa len na MAWOBE :D Ale tak vidíte, zatiaľ úspešne rozširujem svoje obzory a už sa teším na ďalšiu Moyesovej knihu :)

Knihu Dievča, ktoré si tu zanechal, si môžete zakúpiť tu:

Ďalšie knihy od Jojo Moyesovej:

Predtým ako som ťa spoznala:
Posledný list od milenca:

nedeľa 14. decembra 2014

RECENZIA: Becca & Krista Ritchie - Amour Amour

Názov: Amour Amour
Autor: Becca & Krista Ritchie
Vydavateľstvo: self-published, 2014
Hodnotenie na Goodreads: 4.42

Srandafaktor: 3.5/5 
Nudafaktor: 0/5
Lovefaktor: 5/5 
Plačfaktor: 2/5 
Drámafaktor: 4/5

Nevravím, že každý to takto má, ale ja už dopredu keď vidím nejakú namakanú tému knihy, ktorá znie super originálne a atraktívne, tak síce knihu idem čítať, ale som plne pripravená, že to bude strašný blud. Neviem, či je to tým, že autor vloží všetku svoju energiu do vymýšľania toho, o čom jeho kniha bude a nezvýši mu už žiadna inšpirácia na jej napísanie, alebo kde je problém, ale stáva sa to častejšie, než by som si priala. 

Z anotácie k Amour Amour sa toho až tak veľa nedozvedáme. Povie nám, že sa bude príbeh netradične odohrávať v Las Vegas, v prostredí preslávených cirkusových akrobatických show, že Thora - hlavná hrdinka sa bude pokúšať do jednej z týchto show dostať a že hlavný hrdina je Nikolai, 26-ročný podmanivý a charizmatický Rus, hviezda akrobatických vystúpení (s takým sexepílom, že si oslintáte monitor kindlu, ale to vám už anotka nepovie, to máte bonus odo mňa).

"You've never had terrible sex, have you?" My heart pounds, and a light bulb triggers. "Is that why they call you God of Russia? His expression morphs into an unamused don't be ridiculous one. 

Úprimne, ani nerátam, koľko sa toho v knihe mohlo dosrať. Mohlo to byť o tom, ako príde hlavná hrdinka na konkurz a uchváti mladého Nikolaia a možno hneď nedostane hlavnú úlohu, ale dostane sa medzi pospolitý ľud cirkusantov a cez nich sa vypracuje svojou húževnatosťou až na vrchol. Alebo to mohlo byť o extrémne talentovanej akrobatke, ktorá ma pred sebou úžasnú kariériu na olympiáde ale všetko sa to rozhodne obetovať pre účinkovanie v cirkuse a rodičia ju za to vydedia, ale nevadí, lebo šak Nikolai. 

Namiesto to bolo o totálne priemernej hrdinke, ktorá nebola ani dostatočná troska na to, aby bola z knihy komédia o tom, ako kura k zrnu prišla a ani dostatočne talentovaná a charizmatická na to, aby o nej niekto napísal veľké love story s vypracovaným Rusom, ktorého všetci nazývajú Ruský Boh. A predsa...

“I’m feeling a lot lamer than usual. I mean, I know I’m half-lame most of the time, with flat comebacks and unintentional demonic glares. But I’m reaching new levels.” 

Určite ste už čítali milión kníh, ktoré niesli odkaz, že ak budeme niečo veľmi chcieť a budeme na sebe pracovať, tak sa nám to raz splní. Až pri čítaní Amour Amour som si však uvedomila, že aj tak ku všetkým tým predchádzajúcim hrdinkám prišiel úspech neprirodzene rýchlo a jednoducho. Máloktoré knihy majú tak úžasne a realisticky rozpracovanú cestu za úspechom, ako má táto. Thora je prvá hrdinka, ktorej sa veci nielenže nepodarili na prvýkrát alebo na druhýkrát, ale ktorej sa permanentne všetko dosieralo a veľakrát padla až na úplné dno, z ktorého sa musela vyhrabávať. Na druhej strane to ale nebolo vyhrotené až do nepríčetnosti a akýsi balans udržiavali jej normálni rodičia (ktorí ju tak zdravo podporovali aj kritizovali) a priatelia, ktorých si počas svojho pobytu vo Vegas nazbierala. 

Všetky tieto vedľajšie postavy tvoria po ruskom gerojovi Nikolaiovi druhú najlepšiu časť knihy. Úplne najlepší je John, ktorý vždy všetko ofrfle a každého strašne dáva dole a je to hrozne vtipné - najmä preto, že on sa vlastne vôbec nesnaží byť vtipný a všetko čo povie (všetky urážky a demotivujúce hlášky) myslí totálne vážne. Potom je tu Nikolaiova rodina, ktorá netvorí iba křoví, ale to asi ani žiaden fanúšik sestier Ritchieových nečakal, nakoľko tie dve vždy kladú obrovský dôraz na rodinné putá vo svojich knihách. Keď píšem, že je Amour Amour o láske, tak minimánle z 50% mám na mysli práve súrodeneckú lásku, ktorá je tu zobrazená úplne nádherne. 

No ale poďme aj na romantickú lásku, lebo som vás navnadila na Nikolaia a teraz vás nechávam visieť. Takže Nikolai je dosť tuctový romantický hrdina s tým, že je teda ale sakra dobre napísaný (a opísaný - to tiež asi ženská časť publika náležite ocení). Sám o sebe by možno veľkú dieru do literatúry nenarobil, ale čo vás určite dostane je jeho vzťah s Thorou - ten sa rozvíja veľmi pomaly (niekedy až fakt VEĽMI pomaly) ale dáva popri tom úžasný zmysel. Teda Thora sa veľkú časť knihy snaží uchytiť ako akrobatka a on je namakaný kráľ akrobatov ale ani jeden ani druhý nechcú miešať svoj vzťah do práce a musím sa priznať, že aj to tu už bolo a nebolo to napísané extra dobre, ale v tomto prípade sa to autorkám fakt podarilo. Nezhovadili to tým, že by z ich vzťahu urobili zakázanú lásku, ale napriek tomu cirkus vždy visel nad ich vzťahom ako Damoklov meč a vy ako čitateľ do poslednej chvíle nemáte šajnu, ako sa to všetko vykryštalizuje. Či Nikolai Thore pomôže dostať sa do ich predstavenia a ak áno, či ich to zničí, pretože Thora to nedokáže sama vlastnými silami. Či sa Thore podarí umiestniť v inom predstavení, ktoré je na druhom konci sveta a ak áno, či odíde, alebo ostane s Nikolaiom. Či, ak nastane správna chvíľa, Nikolai o Thoru zabojuje, alebo ju nechá ísť za svojim snom. 

“We all traverse in and out of people’s worlds, leaving footprints. Some larger, some smaller, but there is always a mark. We can’t sweep it away.” 

Nebudem vám klamať, veľká časť môjho nadšenia touto knihou má pôvod v tom, že sa dej odohráva v jednom z najobľúbenejších miest, ktoré som mala možnosť navštíviť a na ktoré mám obrovskú slabosť - v Las Vegas. Hoci som tam strávila len niekoľko hodín, podarilo sa mi nasať takú neopísateľnú atmosféru, že z nej do dnes čerpám pri každej knihe s dejiskom vo Vegas a extrémne si ich užívam. Ale zas s rukou na srdci môžem povedať, že Amour Amour je výnimočne dobrá New Adult kniha s krásnymi myšlienkami (v podstate sa až na konci dozviete, prečo sa kniha volá Amour Amour a je to úplne nááádherne vymyslené), originálnymi postavami s vlastnými osobnosťami, ktoré vyžarujú z každej strany spolu s Kindle podsvietením a romantickou zápletkou, ktorá možno nemá úplne neotrepaný pôvod, ale je naozaj výborne spracovaná. 
Odporúčam hlavne tým, ktorí už mnohokrát dali šancu self-publikovaným knihám, ale tiež sa už mnohokrát popálili na nekvalitnom prevedení, logických chybách, nezáživnosti a zmätenom písomnom prejave. 

A keď sa do dvojičiek Ritchieových zamilujete tak ako ja, odporúčam aj ich ďalšiu sériu (ktorá síce nenadväzuje na Amour Amour, ale v AA na ňu nájdete mnohé referencie): Calloway Sisters. Už som o tejto sérii na blogu tiež písala, článok si môžete prečítať TU

sobota 6. decembra 2014

RECENZIA: Jodi Ellen Malpasová - Priznanie tohto muža (Tento muž #3)

Pôvodný názov: This Man Confessed (This Man #3) 
Autor: Jodi Ellen Malpasová 
Vydavateľstvo: Ikar, 2014 
Hodnotenie na Goodreads: 4.46 

Srandafaktor: 3/5 
Nudafaktor: 2/5
Lovefaktor: 5/5 
Plačfaktor: 2/5 
Drámafaktor: 5/5

Celá séria Tento muž je u mňa vo virtuálnej poličke zaradená medzi nevysvetliteľnými javmi roku 2014. Prvý diel som prvýkrát čítala ešte neviem kedy dávno a dala som asi 15% a s tým, že to teda nebude pre mňa aj napriek mojej divnej obľube, ktorú nachádzam v knihách ako Fifty Shades alebo Crossfire. Dodnes si stojím za tým, že prvá polovica úvodnej knihy série je veľmi veľmi amatérska a neúspešne kopíruje to, čo je nám už známe z našich obľúbených romantík. Môj najväčší šok tak následne plynie z toho, že kým som došla k čítaniu epilógu z knihy Priznanie toho muža, stihla som sa niekde po ceste do série úplne zblázniť.

Tento muž je jedna z tých variácií na sexy milionára a popolušku, ktorú buď vyslovene vyhľadávame, keď sa na to strašne cítime (ja sa na niečo také cítim až neprirodzene často), alebo nad ňou jednoducho ohrnieme nos ako nad ďalšou kópiou Päťdesiatich odtieňov sivej. Dnes nejdem nikoho presviedčať, že by si mal Tohto muža prečítať - sama nedokážem povedať, prečo som sa prvýkrát pred zopár rokmi nedostala ani po piatu kapitolu, a prečo som to nedávno na druhý pokus zhltla doslova ako jednohubku a ešte stále nemám dosť. Pri všetkých knihách (a pri týchto typoch to možno platí ešte dvojnásobne) sa musíte nachádzať vždy v tom správnom rozpoložení, aby ste si ich dokázali stopercentne užiť.

Príbeh Jesseho a Avy (paradoxne Ana+Eva =Ava) nie je v podstate ničím výnimočný, a predsa nám má stále čo ponúknuť. Hoci iba relax, kompletné pohĺtenie intenzívnou romantikou a úsmev od ucha k uchu po jeho dočítaní. Ale pozor, úsmev od ucha k uchu nečakajte hneď! Najprv si budete musieť odžiť jednu drámu za druhou. A v tomto u mňa pravdepodobne tkvie celé čaro tejto série - zatiaľ čo sú niektoré podobné knihy plné vaty a zbytočne nudných a presladených scén, Tento muž je jedna vyhrotená scéna za druhou. Ok, niekedy to Malpasová možno trochu preháňa. Ok, ok, nielen trochu... Ale ak si mám vybrať medzi romantikou, v ktorej hlavné postavy 3 diely nerobia nič iné, len si vyznávajú lásku a romantikou, v ktorej ste raz hore a raz dole ako na húsenkovej a počas čítania máte rôzne vražedné myšlienky namierené na autorku, tak si vyberám možnosť č.2, thank you very much.

Oproti extrémne dramatickému druhému dielu má ten tretí (tiež extrémne dramatický) tú výhodu, že sa už KONEČNE dozviete, ako to všetko dopadne a že všetko, čo za tie tri knihy stihlo spadnúť do žumpy bude zo žumpy vyžumpované (blogger editor toto slovo vôbec nerozoznáva, verili by ste tomu???). To je to, v čom vidím príťažlivosť knižnej ženskej romantiky - málokedy vás v jej závere nečaká happy end. Je už však iba na autorovi, ako sa popasuje s tým, čo záveru predchádza. Malpasová to chytila za pačesy a doslova vyciciala z témy, ktorú si sama zvolia, maximum. Niečo také dokážem rešpektovať, či už sa jedná o psychologickú drámu, severské krimi alebo "obyčajnú" romantiku. 

Všetky tajomstvá budú odhalené, niektoré vzťahy nenávratne poškodené, všetky vyznania budú konečne vyslovené, hlavní hrdinovia sa zastavia na poslednom rázcestí a budu musieť uskutočniť posledné veľké rozhodnutia. Kto čítal prvé dve knihy, ten si už pravdepodobne zvykol, a dokonca si zamiloval večne neurotického, majetníckeho, prachatého sexy playboya Jesseho Warda a jeho Avu, ktorá nadáva horšie ako český prezident a všeobecne Jessemu spríjemňuje a zároveň znepríjemňuje život. Malpasová priviedla svoje dve postavy k životu a nedala nám možnosť, aby sme k nim ostali ľahostajní. Priznanie tohto muža nás vezme na ich poslednú cestu plnú 'angstu', priznaní, momentov, ktoré vám vyrazia dych a uzdravenia (pre nedostatok menej klišeoidných výrazov). Nechcem zachádzať hlbšie do deja, pretože vám nechcem zbytočne vyspoilerovať predchádzajúce časti, ak ste ich ešte nečítali, ak už ale máte za sebou všetko okrem tretej časti, nemusíte sa báť, že na vás čaká len nejaká "dohra" a že druhý diel tvoril jediný vrchol série. Ešte vás toho v Priznaní čaká až až :)

Boli časy, keď som tomu sama nedokázala uveriť, ale existuje dôvod, prečo je táto séria v USA taká obľúbená a prečo má také vysoké hodnotenia. Jodi Ellen Malpasová je jedna z mála autoriek, ktoré sa nielen opičia po Jamesovej či Dayovej, ale ktorej knihy si na trhu dokážu ustáť svoje a dokážu si vytvoriť svoju vlastnú fanúšikovskú základňu plnú nadšených žien. Ak patríte do radikálnej anti-fiftyshadesovskej skupiny, nie je to séria pre vás. Ak však aj vy z času načas trpíte akútnym nedostatkom Christiana Greya vo svojom živote, môže sa Tento muž prekvapivo ukázať ako viac než uspokojivá alternatíva.

A NA ZÁVER PREKVAPENIE! Máte doma prvé dve knihy série a ešte ste si nestihli kúpiť finále? Alebo potrebujete nejakú inšpiráciu začítať sa do Jesseho a Avinho love story? Dávam vám možnosť vyhrať PRIZNANIE TOHTO MUŽA, tretí a záverečný diel série. 
Vydavateľstvo Ikar v posledom čase vydáva veľa veľa ženskej romantiky. Pre účasť v súťaži a šancu vyhrať Priznanie tohto muža stačí do komentárov napísať, ktorá kniha z tejto obsiahlej kategórie je vaša najobľúbenejšia alebo ktorú by ste si chceli prečítať alebo ktorú by ste si želali, aby Ikar ešte vydal. Komentár buď nesmie byť anonymný, alebo sa na jeho konci podpíšte! Výherca bude vyhlásený v pondelok 15. decembra na FACEBOOKU. Súťaž je tentokrát otvorená len pre slovenských čitateľov

Nechce sa vám nechávať nič na náhodu? Môžte si knihu rovno kúpiť na TOMTO MIESTE.
Tento muž (1. diel) TU
Pod týmto mužom (2.diel) TU

utorok 25. novembra 2014

RECENZIA: Liane Moriartyová - Prečo sme sa vlastne rozišli?

Názov: Prečo sme sa vlastne rozišli?
Pôvodný názov: What Alice Forgot?
Autor: Liane Moriartyová
Vydavateľstvo: Ikar, 2014
Hodnotenie na Goodreads: 3.95

Srandafaktor: 4/5 
Nudafaktor: 1/5 
Lovefaktor: 4/5 
Plačfaktor: 3/5 
Drámafaktor: 4.5/5

29-ročná Alice sa vôbec ale vôbec nemá na čo sťažovať. Možno nemá tvár a telo ako supermodelka, zato však má úžasného manžela s ktorým čaká prvé dieťa a sestru, s ktorou si skvelo rozumie. Tak si asi viete predstaviť ten šok, keď sa jedného dňa preberá na dlážke v posilovni, o niekoľko kíl ľahšia a zisťuje, že od zariaďovania detskej izby prešlo 10 rokov, na ktoré si absolútne nespomína. Takmer tridsaťročná Alice v tele takmer štyridsaťročnej Alice nikdy nestretla ani jedno zo svojich troch detí, neprešla si tragédiami, ktoré ju poznačili na celý život a neprišla o človeka, o ktorom si vždy myslela, že je láska jej života. Alice netuší, čo také hrozné sa za desaťročie stalo, že ju to s manželom úplne rozdelilo, no je odhodlaná za neho opäť zabojovať. Ibaže je tu menší problém...jej manžel si totiž pamätá všetko. 

Knihy austrálskej spisovateľky Liane Moriartyovej som z diaľky sledovala ešte dávno pred tým, než som sa konečne odhodlala do jednej z nich pustiť. Vždy som ich vnímala ako jedny z kategórie tých, ktoré majú namakanú zápletku, ale čím dlhšie ich čítate, tým viac to s nimi ide dolu vodou. Takých je veľa a už som sa naučila netešiť sa z vynikajúcich anotácii.
Nuž, prvý dôvod, prečo milujem Moriartyovú je, že jej knihy sú každou kapitolou lepšie a lepšie. Už na začiatku si nastaví vysokú latku a namiesto toho, aby poľavila a nechala nás trochu vydýchnuť, ďalej šľape do neba. 

Kniha Prečo sme sa vlastne rozišli začína jednou obrovskou otázkou: "Na čo všetko si Alice nespomína?" Doslova posadnuto obraciame strany, len aby sme dostali nejaké odpovede, namiesto toho sa však iba naučíme pýtať konkrétnejšie: "Čo sa stalo s Alicinou kedysi veselou a bezstarostnou sestrou? Prečo Alice nenávidí jej vlastný manžel? Kto dopekla je Gina a prečo sa každý bojí vysloviť jej meno?" Garantujem vám, že tieto a mnohé ďalšie otázniky vám nedovolia pustiť knihu z ruky. Moja osobná skúsenosť: Čítanie do štvrtej hodiny rannej, trojhodinový spánok z totálneho vyčerpania a dorazenie celej knihy ešte v dopoludňajších hodinách nasledujúci deň. Inak to ani nešlo :)

Moriartyová má podľa mňa úžasný druh inteligentného humoru, ktorý však nikdy nezatieni postavy a ich životné príbehy. Po obsahovej stránke sa mi jej diela vždy ťažko klasifikovali - nie sú to totiž ani typické romance, ani vždy uvoľnené a veselé chick-litky a osobne ich nevnímam ani ako drámy. Sú dostatočne realistické na to, aby uspokojili aj náročnejších čitateľov a zároveň dostatočne idealistické, aby napríklad mňa :D Tento mix taktiež zabezpečí, že do poslednej chvíle neviete, ako kniha skončí. Nie je to o tom, že by ste čítali 500 strán tajomstiev a kryptických odkazov bez jediného vysvetlenia. Všetko zapletené sa postupne začína rozuzľovať a odpovede na všetky otázky dostávate priebežne v tom správnom dávkovaní. Príbeh však až takmer do posledného okamihu nie je kompletný a čitateľ sedí na ihlách vlastne až do samotného konca.

Veľmi sa mi rátalo aj to, ako ma kniha dokázala miestami dojať aj v situáciách, ktoré sami o sebe nie sú až také tragické ako povedzme smrť, ťažká choroba a iné témy, ktoré robia z Greena ťažkého machra. Tieto situácie však boli tak nádherne pravdivo a skutočne napísané, že mi pri nich vybehli slzy. Toto dokáže len hŕstka výborných spisovateľov. 

Zasa raz toho nemám veľa na kritizovanie, ale za zmienku asi stojí to, že kniha má na môj vkus trochu veľa flashbackov. Čo by sa vzhľadom na povahu zápletky dalo očakávať, avšak čo mi trochu vadilo, bolo zamiešavanie týchto flashbackov do plynúceho deja, čím sa dej logicky stával...menej plynúcim. Asi každý pochopí, že som bola príšerne nedočkavá a navnadená dozvedieť sa, čo sa s Alice za tých 10 rokov stalo, takže každé jedno zaradenie spiatočky (až do doby, na ktorú si Alice ešte spomínala), ma stálo veľa nervov a aj nejaké tie poobhrýzané nechty :D

Ak si ešte pamätáte, pri čítaní Moriartyovej Manželovho tajomstva som sa tak trochu sťažovala práve na záver knihy, ktorý mi až tak úplne nesadol. Nuž s radosťou vám oznamujem, že táto kniha ma síce psychicky takmer úplne vyšťavila kým došla do svojho konca, avšak stálo to na milión percent za to. Či už to skončí tak ako ste si priali alebo nie, myslím si že mi dáte za pravdu, že sa príbeh nakoniec veľmi pekne a uspokojivo uzatvoril. 

Dobre, teraz mi ešte povedzte, kedy dostanem od autorky ďalšiu knihu? :D

Prečo sme sa vlastne rozišli od Liane Moriartyovej vychádza práve teraz vo vydavateľstve IKAR. Knihu si môžete zakúpiť aj v ich internetovom kníhkupectve na TOMTO ODKAZE

utorok 11. novembra 2014

Si to, čo čítaš?

Zatiaľ čo sú beauty blogy, lifestyle blogy, food blogy založené prevažne na poskytovaní rád, na vymýšľaní zaujímavých tipov, či na ukážkach z každodenného života, knižné blogy stoja a padajú na recenziách. Na kritike. Naše blogy sú plné názorov, hodnotení, chvál aj prejavov nespokojnosti. 

Čítame knihu, aby sme ju mohli posúdiť, ale nikto nás nevaruje, že nás zároveň budú ostatní súdiť za to, akú knihu čítame.

Medzi knižnými blogermi platí nepísané pravidlo, že si kritiku zásadne nepíšeme priamo a narovinu, inak je to považované za podrypovanie, v krajných prípadoch za kyberšikanu. To znamená, že internet je plný pasívne-agresívnych komentárov s množstvom extrémne neúprimných smajlíkov (na základe pravidla "Čím viac ma myká od zlosti, tým viac smajlíkov vložím do komentáru, aby to náhodou nebolo vidno"). To isté naopak vôbec neplatí pri samotnej kritike kníh - vtedy idú rukavičky dole a nikto si servítku pred ústa nekladie. V poslednej dobe sa však prudko rozvíja trend kritizovania nielen samotnej knihy, prípadne jej autora, ale aj ľudí, ktorí knihu čítajú. Pre nás blogerov to znamená nový spôsob vybavovania si účtov, všeobecne to čitateľom ponúka neopakovateľnú možnosť dať každému najavo, že sú lepší, než tí ostatní.

Dobrým príkladom toho, že ľudia majú tendenciu súdiť nás podľa toho, čo čítame, je kniha Fifty Shades of Grey. Aby sme si ujasnili dôležité skutočnosti - mám rada Fifty Shades of Grey. Nie, nemyslím si, že je to vrchol literárneho umenia. Áno, čítala som ju viac než raz. 

Ako súdi okolie prevažne ženské fanúšičky knihy?

  • Sú to hlúpe husi, ktorých rozumová úroveň zodpovedá úrovni knihy
  • Sú to sexuálne frustrované 30+ matky a scény knihe sú jediná akcia, ktorej sa im doma dostáva

a moje osobné najobľúbenejšie:

  • "Fuj, nechutné, nevedela som, že máš rada BDSM!"

Rada by som sa v krátkosti vyjadrila k všetkým trom bodom.

1. Čitatelia Fifty Shades sú hlúpi - alebo rôzne variácie na tému "Tí, čo čítajú tieto knihy, sú intelektuálne na nižšej úrovni ako zvyšok sveta."

Viem, aké druhy kníh čítam a viem, že mnohí si na základe toho myslia, že nie som ktovie aká intelektuálka. To, že som vyštudovala vysokú školu už dávno nie je osvedčením o inteligencii, dokonca asi ani to, že som vyštudovala Lekársku fakultu. Málokto však vie (a áno, idem teraz samu seba pochváliť), že som ako jediná minimálne z celého ročníka za celé štúdium nikdy nevyletela zo žiadnej skúšky, písomnej či ústnej. Počas výšky som čítala takmer výlučne samé jednoduché romantické oddychovky, pretože to bola moja forma relaxu a spôsob, ako úplne vypnúť aspoň na chvíľu mozog po celom dni učenia a čítania odbornej literatúry. Takže zatiaľ, čo sa mi ľudia priamo či nepriamo vysmievali, že mi tie hlúpe knihy vymývajú mozog, ja som ich presne preto vyhľadávala. 

2. Fifty Shades je porno pre mamičky

Kiež by takto naozaj vyzeralo porno, možno by som ho začala pozerať aj ja. 

3. Kto má rád Fifty Shades tajne fantazíruje nad BDSM sexom a rajcujú ho samé nechutné veci a jedným slovom je to delikvent ktorý by sa mal dať liečiť lebo nie je v poriadku. 

Jasné, lebo kto má rád knihu Na vine sú hviezdy MILUJE rakovinu a priam sa vyžíva v ľudskom nešťastí.

Položme si úprimne otázku: Kto z týchto troch ľudí je, keď už na to dôjde, najväčší hlupák?
Ten, kto knihu Fifty Shades napísal (E L James pozdravuje všetkých hejterov zo 6-hviezdičkového hotela zo slnečných Bahám), ten, kto knihu čítal, lebo ho tento štýl baví, strávil príjemné nedeľné popoludnie s obľúbenými postavami a na druhý deň išiel spokojne do práce, alebo ten, kto podobný štýl priam nenávidí alebo to minimálne vôbec nie je jeho šálka kávy, morduje sa s niekoľko sto stranovou bichľou len aby mohol na Goodreads alebo do recenzie napísať, aké to bolo príšerné, stupídne, akí sú stupídni všetci ľudia, ktorí to čítajú a samozrejme aby mohol aj on pridať svoj originálny postreh ohľadom Vnútornej bohyne? Logicky mi tu sedí len jedna odpoveď.

Ešte možno lepší príklad toho, ako môžeme niekoho zaškatuľkovať na základe toho, čo číta a byť úplne mimo, je moja niekedy až priam posadnutosť romantickými knihami. Tí, čo ma poznáte, určite viete, ako si dávam vždy záležať na tom, aby mali moje knihy happy end, aby tam bolo veľa veľa romantiky, aby spolu hlavní hrdinovia skončili, aby mala kniha krásny epilóg ako dôkaz toho, že všetci žili šťastne až kým nepomreli. Takže viem, čo si asi všetci myslíte, že so mnou musí chudák môj priateľ zažívať.

Skutočnosť je taká, že osobnom živote som príšerný antiromantik :D Keby môj Michal použil 99% romantických hlášok a aplikoval 99% romantických gést z kníh aj v reálnom živote, tak by sa vôbec nedočkal pozitívnej reakcie :D Po 9 rokoch chodenia (yep...) sa naučil, že mi nemá nosiť kvety, že z vyznaní lásky dlhších ako 2 slová ma bolí hlava a že to najhoršie, čo môže urobiť, je správať sa žiarlivo a majetnícky (zaujímavé, že v knihách mi to príde sexy, v skutočnom živote - NOPE). (Btw. Jeho najromantickejšie gesto, ktorému sa u mňa dostalo najviac chvály bolo, keď som mu raz pri pozeraní TV zaspala na kolenách a on ma chcel prikryť ale bál sa, že keď sa načiahne za dekou, tak ma zobudí. Čiže keď som sa potom neskôr sama zobudila, zistila som, že som prikrytá televíznym programom :D)
Takže znovu, ak niekde čítam, aké sú všetky ženy, ktorým sa páči Krásna katastrofa hlúpe, pretože čítaním tej knihy dávame najavo naše osobné túžby byť s agresívnym mužom a nechať po sebe vrieskať v záchvate žiarlivosti lebo nám to príde príťažlivé (áno, takéto psychologické profily nám bežne vedia na počkanie vytvoriť dobrí ľudia na Goodreads), tak je to doslova jedna z najväčších blbostí na aké som mala kedy tú česť reagovať. 

Prečo sa vôbec starať do toho, kto čo číta? Prečo sa z toho musíme vysmievať? Prečo sa snažíme dať prostredníctvom čítania najavo, že sme niečo viac, než ostatní? Keď autor píše knihu, musí dopredu rátať aj s negatívnou kritikou. Ja, ako čitateľ, však nie som povinná znášať kritiku toho, čo čítam. 

Ani nedokážem spočítať, koľkokrát v nemom úžase sledujem, ako niekto vezme do ruky knihu o ktorej ešte aj ja viem povedať, že leží totálne mimo jeho vkus, následne som niekoľko dní nútená sledovať, ako sa dotyčný vysmieva nielen z knihy a z autorky, ale aj zo všetkých tých, ktorí ju čítali a ktorým sa páčila a v polovici prípadov sa na druhý deň prihlásiť na GR a zistiť, že sa pustil do druhého dielu. Nechápem, toto už sa podla mňa nedá hodiť na obyčajnú zvedavosť, pretože neviem, ktorý človek by zo zvedavosti čítal tri diely niečoho, čím opovrhuje.

Na svete je toľko kníh, ktoré ste ešte nečítali a mnohé ani nikdy nestihnete prečítať. Nestrácajte čas niečím, čo pre vás nemá žiadnu hodnotu len preto, lebo potrebujete niečo dokázať všetkým naokolo. Viem, že mnohí nemáte radi nedočítané knihy, chápem, ale každý snáď má nejakú svoju hranicu, kedy je dobrý pocit z toho, že ste došli až na koniec, prevážený nepríjemným pocitom, ktorý zažívate počas čítania. 

A úplne na záver: Autori publikovaním svojej knihy vedia do čoho idú a hoci sa im negatívna kritika určite nečíta dobre, patrí to k tomu, čo sa dobrovoľne rozhodli robiť. My, ako čitatelia, kritiku trpieť nemusíme...a predsa musíme a denno denne sa s ňou stretávame. Dozvedáme sa, že sme psychicky narušení, že sme hlúpi, že nemáme vkus, že nevieme, čo je dobré, že sme zvrátení...Zamyslite sa nad tým, čo píšete a komu tým potenciálne môžete ublížiť. 

Slová majú obrovskú moc a to my, milovníci kníh, vieme asi najlepšie :) 

piatok 7. novembra 2014

RECENZIA: Michelle Hodkin - The Retribution of Mara Dyer (When it's over, it's over baby)

Názov: The Retribution of Mara Dyer (Mara Dyer #3)
Autor: Michelle Hodkin
Vydavateľstvo: Simon & Schuster, 2014
Hodnotenie na Goodreads: 4.51 

Srandafaktor: 3/5 
Nudafaktor: 1/5 
Lovefaktor: 3/5 
Plačfaktor: 3/5 
Drámafaktor: 4.5/5 

Na posledný diel Mary Dyerovej, knihy zo série, ktorá sa veľmi ťažko klasifikuje do nejakej kategórie (je to paranormálka? contemporary? horor? magický realizmus? bleh, magický realizmus asi ťažko...), sme čakali až krute dlho a mnohých to prestalo baviť. Mňa to ani tak neprestalo baviť, ako som jednoducho časom úplne zabudla. Tiež by som teraz mohla úplne zrušiť písanie recenzie a namiesto toho vytvoriť ódu na to, ako si autori obrovskými fugami medzi jednotlivými dielmi ich sérií kopú vlastný hrob, ale neurobím to, lebo určite všetci chcete vedieť, či dlhokánske čakanie tentokrát aspoň stálo za to. Nuž, takže späť k Mare.

Čítaním ďalej súhlasíte s tým, že máte za sebou prvé dva diely tejto série alebo vám nevadia prípadné spoilery. Ten hlavný veľký som ale zo solidarity zatrela a môžete si ho "vysvietiť" obtiahnutím kurzorom myšky. Čo sa týka spoilerov ohľadom tejto knihy, keď chcete ísť do čítania panensky nepoškvrnení, tak vám úprimne neradím čítať ŽIADNU recenziu na Maru 3. Ovšem na žiadne zákerné prezradzovačky deja tu nenarazíte.

Takže Mara sa po svojich demolačných prácach na budove psychiatrie, pri ktorých sa jej podarilo, ups, zabiť Noaha, prebúdza v niečom, čo pripomína ďalšiu psychiatriu, ktorá je tentokrát ešte psychotickejšia a strašidelnejšia. Čo si budeme čo hovoriť, Hodkinová má určite nejaký fetiš na cvokárne.
Na Mare prebiehajú ďalšie experimenty, až kým si doktorka Kellsová (ktorej sa asi každý bojí povedať, že to tiež pravdepodobne nebude mať v hlave úplne v poriadku) neuvedomí, že žiadne chemikálie zabijaka v jej obľúbenej pacientke nezastavia. Takže čo urobí? No predsa sa rozhodne ju zabiť! O 3 mŕtvoly neskôr sú Mara a jej kamoši Jamie a Stella na úteku a ďalej už neviem, lebo od tohto bodu som to prestala chápať.

Takže s opisom deja som skončila, poďme na celkové pocity, motýliky v brušku, husacinka na ručičkách a pod.
V knihe je na môj vkus strašne málo Noaha. Keďže je mŕtvy a tak. Čiže ostatné tri postavy (Mara, Jamie, Stella), okolo ktorých sa všetko točí, museli doslova makať, aby ma zabávali a aj tak to nebolo úplne to pravé orechové. Atmosféra v treťom dieli je strašne odlišná od jednotky, kde si užívame hlavne Marine a Noahove vzájomné naťahovačky a jeden trefný a vtipný výrok za druhým. Táto kniha je ako Harry Potter 7 - temná a depresívna. A veľa mŕtvych tiel.

Jamie grabbed my face in his hands. hard, and smushed my cheeks. 
"If it's Ebola, you're fucked. But if not, just - try not to breathe for as long as you can, okay?"

Počas čítania som sa častokrát vracala k myšlienke, že Hodkinová akoby ani nemala dej dopredu premyslený a tak nejako išla s tým, čo ju v danú chvíľu napadne. Šokujúcich odhalení bolo až až, ale chýbala mi v nich logika a aspoň nejaký náznak, že to takto mala od začiatku naplánované. Možno som už načisto osprostela z čítania romantických self-publišiek, ale ja som proste nechápala, čo sa tam deje, z akého dôvodu, na akom princípe fungujú Marine schopnosti, čo zač bola jej stará mama. Je to mierne trápne, lebo Hodkinová sa konečne rozhodne niečo vysvetliť a vy to vôbec nepoberiete, ale čo už.

Dobrá (a zároveň katastrofálna) vec na sérii je, že neviete, čo od nej môžete čakať. Keby ste vedeli, že čítate nejakú YA paranormálku, tak čakáte, že sa Noah každú chvíľu objaví a vybozkávajú sa s Marou a budú žiť šťastne až kým nepomrú (pri troche šťastia to je paranormálka o nesmrteľných a nepomrú vôbec nikdy EVER), ale v tomto prípade je tu ešte možnosť, že sa jedná o horor a najväčší horor v nižných hororoch spočíva v tom, že sa môže stať úplne čokoľvek. Čiže v podstate čítate a neviete, či vôbec prežije Mara, nie to aby ste ešte drzo očakávali Noahov návrat z mŕtvych. Toľko odo mňa na tému "Is Noah REALLY dead?"

Málo autorov dokáže tak šikovne skladať slová do viet a tvoriť výnimočnú prózu, ako Michelle Hodkinová. Podľa mňa má naozaj úžasný talent, ktorý bol v tomto dieli bohužiaľ trochu utlmený pod ťarchou takmer ustavičnej akcie a snahy vysvetliť naraz milión vecí, ktoré sa nám neobťažovala vysvetľovať priebežne. A samozrejme nezabúdajme, že ešte chcela svojich čitateľov naposledy niekoľkokrát zošokovať do submisívnosti, čo sa jej určite aj podarilo. Stará dobrá Hodkinová sa vrátila až tesne na záver, čo u mňa vlastne spôsobilo určitú nostalgiu a nakoniec som bola aj celkom smutná, že je už po všetkom. Súdiac podľa autorkinho "entuziazmu" písať, sa pravdepodobne tak skoro ďalšej knihy nedočkáme, ak vôbec.

Čiže čo k záverečnému hodnoteniu? Nedá sa povedať, že by som bola s rozuzlením úplne nespokojná, ale na druhej strane sa nedá povedať, že by som v návale emócií skákala po plafón. Dejovo taký lepší priemer, ktorému ešte čosi prirátam za nadpriemerný štýl písania a za môj rokmi vypestovaný citový vzťah k tejto sérii. Ak máte prečítané prvé dve knihy a viete po anglicky (pretože preklad trojky sa ani v slovenčine ani v češtine neplánuje), určite odporúčam nejako to dokopať a prečítať si aj trojku.

streda 22. októbra 2014

UNBOXING: Čo bolo v OBROVSKOM slovartovskom balíku???

Môj najväčší problém s Unboxingom je, že neviem robiť Unboxing. Proste tak úplne nechápem, ako sa dokážete po balíku nehodiť ako posadnutí v okamihu, keď sa vám dostane do rúk a zubami neroztrhať kartón, ale normálne máte čas si nafotiť ako ho elegantne rozbaľujete. To u nás v domácnosti nefunguje. 
Erik Ef mi ale dnes urobil hrozný bordel v mojej tradícii psychotického rozbaľovania balíkov, lebo ma najprv donútil sľúbiť, že otváranie zdokumentujem a potom keď sa mi VYBILI BATERKY NA FOŤÁKU (!!!) tak sa nado mnou vôbec nezľutoval a musela som ísť v tom odpornom daždi do Kauflandu a zmokla som aj keď som mala dáždnik. Takže som si myslela, že úvodné foto dnešného článku budú moje zmoknuté ponožky ako sa sušia na radiátore, ale nakoniec som sa sama so sebou dohodla, že nebudem až taká nechutná. 

Takže toto je prvá fotka, ktorú som nazvala "V očiach radosť, v rukách bolesť", pretože sa na jednej strane teším šak kto by sa netešil ale na druhej strane je balík brutálne ťažký, takže ten žiarivý úsmev na ktorý sa pozeráte je v skutočnosti nemá prosba o pomoc. 

Druhá fotka je ešte stále plná napätia a neistoty a v podstate vznikla iba s jediným cieľom - zdržiavať a robiť vám nervy. V skutočnosti ale medzi fotkou č.1 a fotkou č.2 prešlo iba niekoľko sekúnd, detto medzi fotkou č.2 a č.3. Keď som musela namiesto rozbaľovania ísť do Kauflandu tak som si prešla osobným peklom, preto som sa po návrate domov snažila proces maximálne urýchliť. Z toho dôvodu neexistujú žiadne zábery na ktorých moje ruky nežne rozstrihávajú lepiacu pásku - takto to totiž neprebiehalo a nebol to v podstate ani pekný pohľad, takže ste o nič neprišli. 

A toto, vážení, je obsah balíka: TADÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ!!!!!


Možno sa teraz sami seba pýtate - Nevravela náhodou, že má doma knihy v češtine? A veruže som vravela. V podstate na svoju obhajobu nemám čo povedať. Zbadala som a musela som mať aj toto. 

Btw Outlander sériu som si cez vydavateľstvo Slovart K.Ú.P.I.L.A. To len keby sa náhodou vynorili nejaké nejasnosti ohľadom protekcie a tak...


V krabici radosti a blahobytu sa nachádzali ešte 3 JESENNÉ SLOVARTOVSKÉ NOVINKY:

Všimnite si, ako sa Metalurg od Sandersona leskne ako keby sa mi tým snažil niečo naznačiť. A Sabriel je úplne krásna a neviem čo si teraz počnem, keď to chcem okamžite čítať ale potrebujem dopísať tento článok, navečerať sa a pozrieť anglický X Factor. 
A po Metalurgovi a Sabriel tu mám konečne niečo aj pre chlapcov v lahodných mužských tónoch svetloružovej a tmavoružovej: Jane Austenová bola moja najlepšia kamoška. Ale osobne si myslím, že by sa to páčilo aj babám....

A na záver ešte jedna fotka, po ktorej vás už asi nepresvedčím, že nemám na zadku vytetovanú podobizeň Sama Heughana.

(Dúfam, že túto fotku jedného dňa neobjavím na Buzzfeede v článku s názvom 10 psychotic Diana Gabaldon fans)

To je všetko z môjho prvého unboxingu EVER. Dúfam, že som vás ako vždy literárne obohatila a že fotky ulahodili vašim zmyslom a pohladili vás na duši. 
Čo sa týka mňa, ja som si práve spomenula, ako strašne rada blogujem. Prečo to nerobím častejšie? 

sobota 18. októbra 2014

RECENZIA: J.A. Redmerská - Radšej vždy (Radšej nikdy #2)

Názov: Radšej vždy (Radšej nikdy #2)
Pôvodný názov: The Edge of Always (The Edge of Never #2)
Autor: J.A. Redmerská
Vydavateľstvo: Ikar, 2014
Hodnotenie na Goodreads: 4.00

Srandafaktor: 3/5
Nudafaktor: 2.5/5
Lovefaktor: 4.5/5
Plačfaktor: 3/5
Drámafaktor: 4/5

Radšej vždy je pokračovanie knihy Radšej nikdy, ktorú som čítala v angličtine ešte dávno, za časov dávnych bohov, hrdinských náčelníkov a kráľov, presnejšie teda pred dvoma rokmi. Nieže by som si z toho čítania nedajbože pamätala nejaké detaily, ale čo si pamätám, bol ten úžasný pocit, keď som sa do knihy prvýkrát začítala a zistila som, že Redmerská vie sakra dobre písať. Milujem tieto pocity. Lebo ich nemávam až tak často, ako by som chcela...

Každopádne, nikdy nezabudnem na to, ako som tŕpla, či to nebude opäť iba jedna z tých kníh s krásnou obálkou a naprd dejom. Musíte uznať, že tie obálky sú krásne (tá prvá preto, lebo každá z nás by chcela mať také vlasy a tá druhá z očividných dôvodov). Aby som to skrátila, z Radšej nikdy som bola unesená až do chvíle, kedy som tak trochu prestala byť unesená, teda do chvíle, keď to začalo byť sčasti repetitívne a sčasti prehnané. Prišlo mi, že Redmerská kdesi na polceste stratila smer a znovu ho našla až tesne pred koncom.

Nakoľko sa Radšej nikdy uzatvára za sprievodu milého a sladkého epilógu, človek by nečakal, že sa autorka o pár mesiacov rozhodne vydať ďalšiu knihu o Camryn a Andrewovi. Najprv som si myslela, že sa jedná o ďalšie z množstva prerozprávaní úspešných romantických príbehov z pohľadu hl. mužského hrdinu, môžem vás však ubezpečiť, že v podobe knihy Radšej vždy dostaneme celkom nový príbeh, ktorý plynule nadväzuje na na Radšej nikdy a kvalitou ho prečúrava. Každá nová kniha J.A. Redmerskej je vždy lepšia a jej slovný prejav prepracovanejší (verte mi, už som na jej ďalšej sérii o nájomných vrahoch a jej talent ma úplne fascinuje), takže aj v prípade Radšej vždy musíte cítiť, ako autorsky dospieva a ako si stále viac trúfa na zaujímavejšie jazykové prostriedky. 

Dej je už tak trochu iná reč. Tu sa názory mnohých čitateľov rozchádzajú. Niekto vám môže povedať, že bol druhý diel úplne zbytočný, niekto zas natešene rozprávať o tom, aké bolo úžasné vychutnať si Camryn a Andrewa ako zamilovaný pár po dramatických udalostiach z posledných strán Radšej nikdy. A niekto by povedal, že kniha bola nuda až do osudného okamihu, keď sa v tieni tragickej udalosti všetko láme a príbeh naberá odrazu totálne iný smer. 
Mne sa popravde páčili obidve fázy knihy, pred aj po onej spomínanej tragédii, s výnimkou samotnej tragédie. Hej, no...povedzme, že keď sa stalo čo sa stalo, mala som chuť preraziť stenu až k susedom. Rešpektujem však, čo Redmerská urobila, vrámci vytvorenia akéhosi impulzu pre novú zápletku. 

Tento zlom v knihe ovplyvní obidve hlavné postavy, je to však Camryn, z ktorej sa odrazu stáva osoba, ktorú nikto z nás nespoznáva. Uzatvára sa do seba, s nikým nekomunikuje, jej vzťah s Andrewom ide dolu vodou a ja v tomto bode ako správna pijavica žijúca z angstu vyciciavam všetko, čo mi je kniha ochotná poskytnúť. Nie je to taká pravá dráma s rozbíjaním tanierov, hádkami a rozchodmi, ale vytvorí sa tu určité napätie, ktoré ja jednoducho vždy potrebujem mať. 

Strašne ma zvyknú odrádzať "road tripové" knihy, dodnes sa mi nepodarilo vypátrať presnú príčinu prečo. Redmerská je druhá autorka (po Alexandre Bracken), ktorá svoje postavy posiela na cesty a neirituje ma pri tom do takej miery, že si idem vytrhať vlasy. Lenže všetkého veľa škodí a keď som sa dozvedela, že v druhom dieli vezme Andrew zo zúfalstva Camryn na ĎALŠÍ "uzdravovací" road trip (zaujímavé, u mňa tieto výlety zvyknú zúfalstvo naopak vyvolať), vôbec ale vôbec som neverila, že to Redmerská dá aj druhýkrát. Pravda je, že to dala. Nechápem ako, ale podarilo sa. To ma iba opäť presvedčilo, že táto ženská si pri mne môže dovoliť takmer čokoľvek a aj tak jej to zožeriem aj s navijákom (okrem ľúbostného trojuholníka, ten nie). 

Radšej vždy je síce neesenciálne, ale zato veľmi vďačné pokračovanie jedného krásneho ľúbostného príbehu. Tento typ kníh teraz v USA zažíva obrovský boom, dôkazom je aj to, že nesie svoje vlastné a už pomerne zaužívané označenie: New Adult. Postavy, ktoré ešte len vstúpili do dospelosti, vysoká škola alebo prvý job a podstatne horúcejšie a sexy scény - Vždy som si vravela, že je škoda, že u nás vychádza len zlomok toho, čo vychádza v zahraničí, avšak musím uznať, že vo všeobecnosti  na Slovensku vychádza naozaj to najlepšie z najlepšieho a Radšej nikdy/Radšej vždy je toho demonštráciou. Ak sa vám k tomu všetkému ešte páčia knihy Colleen Hooverovej, toto by malo byť na vašom nákupnom zozname.

Knihy si môžete kúpiť v internetovom kníhkupectve

Radšej nikdy
Radšej vždy