RECENZIA: Michelle Hodkin - The Retribution of Mara Dyer (When it's over, it's over baby)

Názov: The Retribution of Mara Dyer (Mara Dyer #3)

Autor: Michelle Hodkin

Vydavateľstvo: Simon & Schuster, 2014

Hodnotenie na Goodreads: 4.51 

Srandafaktor: 3/5 

Nudafaktor: 1/5 

Lovefaktor: 3/5 

Plačfaktor: 3/5 

Drámafaktor: 4.5/5 

Na posledný diel Mary Dyerovej, knihy zo série, ktorá sa veľmi ťažko klasifikuje do nejakej kategórie (je to paranormálka? contemporary? horor? magický realizmus? bleh, magický realizmus asi ťažko...), sme čakali až krute dlho a mnohých to prestalo baviť. Mňa to ani tak neprestalo baviť, ako som jednoducho časom úplne zabudla. Tiež by som teraz mohla úplne zrušiť písanie recenzie a namiesto toho vytvoriť ódu na to, ako si autori obrovskými fugami medzi jednotlivými dielmi ich sérií kopú vlastný hrob, ale neurobím to, lebo určite všetci chcete vedieť, či dlhokánske čakanie tentokrát aspoň stálo za to. Nuž, takže späť k Mare.

Čítaním ďalej súhlasíte s tým, že máte za sebou prvé dva diely tejto série alebo vám nevadia prípadné spoilery. Ten hlavný veľký som ale zo solidarity zatrela a môžete si ho "vysvietiť" obtiahnutím kurzorom myšky. Čo sa týka spoilerov ohľadom tejto knihy, keď chcete ísť do čítania panensky nepoškvrnení, tak vám úprimne neradím čítať ŽIADNU recenziu na Maru 3. Ovšem na žiadne zákerné prezradzovačky deja tu nenarazíte.

Takže Mara sa po svojich demolačných prácach na budove psychiatrie, pri ktorých sa jej podarilo, ups, zabiť Noaha, prebúdza v niečom, čo pripomína ďalšiu psychiatriu, ktorá je tentokrát ešte psychotickejšia a strašidelnejšia. Čo si budeme čo hovoriť, Hodkinová má určite nejaký fetiš na cvokárne.

Na Mare prebiehajú ďalšie experimenty, až kým si doktorka Kellsová (ktorej sa asi každý bojí povedať, že to tiež pravdepodobne nebude mať v hlave úplne v poriadku) neuvedomí, že žiadne chemikálie zabijaka v jej obľúbenej pacientke nezastavia. Takže čo urobí? No predsa sa rozhodne ju zabiť! O 3 mŕtvoly neskôr sú Mara a jej kamoši Jamie a Stella na úteku a ďalej už neviem, lebo od tohto bodu som to prestala chápať.

Takže s opisom deja som skončila, poďme na celkové pocity, motýliky v brušku, husacinka na ručičkách a pod.

V knihe je na môj vkus strašne málo Noaha. Keďže je mŕtvy a tak. Čiže ostatné tri postavy (Mara, Jamie, Stella), okolo ktorých sa všetko točí, museli doslova makať, aby ma zabávali a aj tak to nebolo úplne to pravé orechové. Atmosféra v treťom dieli je strašne odlišná od jednotky, kde si užívame hlavne Marine a Noahove vzájomné naťahovačky a jeden trefný a vtipný výrok za druhým. Táto kniha je ako Harry Potter 7 - temná a depresívna. A veľa mŕtvych tiel.

Jamie grabbed my face in his hands. hard, and smushed my cheeks. 

"If it's Ebola, you're fucked. But if not, just - try not to breathe for as long as you can, okay?"

Počas čítania som sa častokrát vracala k myšlienke, že Hodkinová akoby ani nemala dej dopredu premyslený a tak nejako išla s tým, čo ju v danú chvíľu napadne. Šokujúcich odhalení bolo až až, ale chýbala mi v nich logika a aspoň nejaký náznak, že to takto mala od začiatku naplánované. Možno som už načisto osprostela z čítania romantických self-publišiek, ale ja som proste nechápala, čo sa tam deje, z akého dôvodu, na akom princípe fungujú Marine schopnosti, čo zač bola jej stará mama. Je to mierne trápne, lebo Hodkinová sa konečne rozhodne niečo vysvetliť a vy to vôbec nepoberiete, ale čo už.

Dobrá (a zároveň katastrofálna) vec na sérii je, že neviete, čo od nej môžete čakať. Keby ste vedeli, že čítate nejakú YA paranormálku, tak čakáte, že sa Noah každú chvíľu objaví a vybozkávajú sa s Marou a budú žiť šťastne až kým nepomrú (pri troche šťastia to je paranormálka o nesmrteľných a nepomrú vôbec nikdy EVER), ale v tomto prípade je tu ešte možnosť, že sa jedná o horor a najväčší horor v nižných hororoch spočíva v tom, že sa môže stať úplne čokoľvek. Čiže v podstate čítate a neviete, či vôbec prežije Mara, nie to aby ste ešte drzo očakávali Noahov návrat z mŕtvych. Toľko odo mňa na tému "Is Noah REALLY dead?"

Málo autorov dokáže tak šikovne skladať slová do viet a tvoriť výnimočnú prózu, ako Michelle Hodkinová. Podľa mňa má naozaj úžasný talent, ktorý bol v tomto dieli bohužiaľ trochu utlmený pod ťarchou takmer ustavičnej akcie a snahy vysvetliť naraz milión vecí, ktoré sa nám neobťažovala vysvetľovať priebežne. A samozrejme nezabúdajme, že ešte chcela svojich čitateľov naposledy niekoľkokrát zošokovať do submisívnosti, čo sa jej určite aj podarilo. Stará dobrá Hodkinová sa vrátila až tesne na záver, čo u mňa vlastne spôsobilo určitú nostalgiu a nakoniec som bola aj celkom smutná, že je už po všetkom. Súdiac podľa autorkinho "entuziazmu" písať, sa pravdepodobne tak skoro ďalšej knihy nedočkáme, ak vôbec.

Čiže čo k záverečnému hodnoteniu? Nedá sa povedať, že by som bola s rozuzlením úplne nespokojná, ale na druhej strane sa nedá povedať, že by som v návale emócií skákala po plafón. Dejovo taký lepší priemer, ktorému ešte čosi prirátam za nadpriemerný štýl písania a za môj rokmi vypestovaný citový vzťah k tejto sérii. Ak máte prečítané prvé dve knihy a viete po anglicky (pretože preklad trojky sa ani v slovenčine ani v češtine neplánuje), určite odporúčam nejako to dokopať a prečítať si aj trojku.