Si to, čo čítaš?

Zatiaľ čo sú beauty blogy, lifestyle blogy, food blogy založené prevažne na poskytovaní rád, na vymýšľaní zaujímavých tipov, či na ukážkach z každodenného života, knižné blogy stoja a padajú na recenziách. Na kritike. Naše blogy sú plné názorov, hodnotení, chvál aj prejavov nespokojnosti. 

Čítame knihu, aby sme ju mohli posúdiť, ale nikto nás nevaruje, že nás zároveň budú ostatní súdiť za to, akú knihu čítame.

Medzi knižnými blogermi platí nepísané pravidlo, že si kritiku zásadne nepíšeme priamo a narovinu, inak je to považované za podrypovanie, v krajných prípadoch za kyberšikanu. To znamená, že internet je plný pasívne-agresívnych komentárov s množstvom extrémne neúprimných smajlíkov (na základe pravidla "Čím viac ma myká od zlosti, tým viac smajlíkov vložím do komentáru, aby to náhodou nebolo vidno"). To isté naopak vôbec neplatí pri samotnej kritike kníh - vtedy idú rukavičky dole a nikto si servítku pred ústa nekladie. V poslednej dobe sa však prudko rozvíja trend kritizovania nielen samotnej knihy, prípadne jej autora, ale aj ľudí, ktorí knihu čítajú. Pre nás blogerov to znamená nový spôsob vybavovania si účtov, všeobecne to čitateľom ponúka neopakovateľnú možnosť dať každému najavo, že sú lepší, než tí ostatní.

Dobrým príkladom toho, že ľudia majú tendenciu súdiť nás podľa toho, čo čítame, je kniha Fifty Shades of Grey. Aby sme si ujasnili dôležité skutočnosti - mám rada Fifty Shades of Grey. Nie, nemyslím si, že je to vrchol literárneho umenia. Áno, čítala som ju viac než raz. 

Ako súdi okolie prevažne ženské fanúšičky knihy?

• Sú to hlúpe husi, ktorých rozumová úroveň zodpovedá úrovni knihy
• Sú to sexuálne frustrované 30+ matky a scény knihe sú jediná akcia, ktorej sa im doma dostáva

a moje osobné najobľúbenejšie:

• "Fuj, nechutné, nevedela som, že máš rada BDSM!"

Rada by som sa v krátkosti vyjadrila k všetkým trom bodom.

1. Čitatelia Fifty Shades sú hlúpi - alebo rôzne variácie na tému "Tí, čo čítajú tieto knihy, sú intelektuálne na nižšej úrovni ako zvyšok sveta."

Viem, aké druhy kníh čítam a viem, že mnohí si na základe toho myslia, že nie som ktovie aká intelektuálka. To, že som vyštudovala vysokú školu už dávno nie je osvedčením o inteligencii, dokonca asi ani to, že som vyštudovala Lekársku fakultu. Málokto však vie (a áno, idem teraz samu seba pochváliť), že som ako jediná minimálne z celého ročníka za celé štúdium nikdy nevyletela zo žiadnej skúšky, písomnej či ústnej. Počas výšky som čítala takmer výlučne samé jednoduché romantické oddychovky, pretože to bola moja forma relaxu a spôsob, ako úplne vypnúť aspoň na chvíľu mozog po celom dni učenia a čítania odbornej literatúry. Takže zatiaľ, čo sa mi ľudia priamo či nepriamo vysmievali, že mi tie hlúpe knihy vymývajú mozog, ja som ich presne preto vyhľadávala. 

2. Fifty Shades je porno pre mamičky

Kiež by takto naozaj vyzeralo porno, možno by som ho začala pozerať aj ja. 

3. Kto má rád Fifty Shades tajne fantazíruje nad BDSM sexom a rajcujú ho samé nechutné veci a jedným slovom je to delikvent ktorý by sa mal dať liečiť lebo nie je v poriadku. 

Jasné, lebo kto má rád knihu Na vine sú hviezdy MILUJE rakovinu a priam sa vyžíva v ľudskom nešťastí.

Položme si úprimne otázku: Kto z týchto troch ľudí je, keď už na to dôjde, najväčší hlupák?

Ten, kto knihu Fifty Shades napísal (E L James pozdravuje všetkých hejterov zo 6-hviezdičkového hotela zo slnečných Bahám), ten, kto knihu čítal, lebo ho tento štýl baví, strávil príjemné nedeľné popoludnie s obľúbenými postavami a na druhý deň išiel spokojne do práce, alebo ten, kto podobný štýl priam nenávidí alebo to minimálne vôbec nie je jeho šálka kávy, morduje sa s niekoľko sto stranovou bichľou len aby mohol na Goodreads alebo do recenzie napísať, aké to bolo príšerné, stupídne, akí sú stupídni všetci ľudia, ktorí to čítajú a samozrejme aby mohol aj on pridať svoj originálny postreh ohľadom Vnútornej bohyne? Logicky mi tu sedí len jedna odpoveď.

Ešte možno lepší príklad toho, ako môžeme niekoho zaškatuľkovať na základe toho, čo číta a byť úplne mimo, je moja niekedy až priam posadnutosť romantickými knihami. Tí, čo ma poznáte, určite viete, ako si dávam vždy záležať na tom, aby mali moje knihy happy end, aby tam bolo veľa veľa romantiky, aby spolu hlavní hrdinovia skončili, aby mala kniha krásny epilóg ako dôkaz toho, že všetci žili šťastne až kým nepomreli. Takže viem, čo si asi všetci myslíte, že so mnou musí chudák môj priateľ zažívať.

Skutočnosť je taká, že osobnom živote som príšerný antiromantik :D Keby môj Michal použil 99% romantických hlášok a aplikoval 99% romantických gést z kníh aj v reálnom živote, tak by sa vôbec nedočkal pozitívnej reakcie :D Po 9 rokoch chodenia (yep...) sa naučil, že mi nemá nosiť kvety, že z vyznaní lásky dlhších ako 2 slová ma bolí hlava a že to najhoršie, čo môže urobiť, je správať sa žiarlivo a majetnícky (zaujímavé, že v knihách mi to príde sexy, v skutočnom živote - NOPE). (Btw. Jeho najromantickejšie gesto, ktorému sa u mňa dostalo najviac chvály bolo, keď som mu raz pri pozeraní TV zaspala na kolenách a on ma chcel prikryť ale bál sa, že keď sa načiahne za dekou, tak ma zobudí. Čiže keď som sa potom neskôr sama zobudila, zistila som, že som prikrytá televíznym programom :D)

Takže znovu, ak niekde čítam, aké sú všetky ženy, ktorým sa páči Krásna katastrofa hlúpe, pretože čítaním tej knihy dávame najavo naše osobné túžby byť s agresívnym mužom a nechať po sebe vrieskať v záchvate žiarlivosti lebo nám to príde príťažlivé (áno, takéto psychologické profily nám bežne vedia na počkanie vytvoriť dobrí ľudia na Goodreads), tak je to doslova jedna z najväčších blbostí na aké som mala kedy tú česť reagovať. 

Prečo sa vôbec starať do toho, kto čo číta? Prečo sa z toho musíme vysmievať? Prečo sa snažíme dať prostredníctvom čítania najavo, že sme niečo viac, než ostatní? Keď autor píše knihu, musí dopredu rátať aj s negatívnou kritikou. Ja, ako čitateľ, však nie som povinná znášať kritiku toho, čo čítam. 

Ani nedokážem spočítať, koľkokrát v nemom úžase sledujem, ako niekto vezme do ruky knihu o ktorej ešte aj ja viem povedať, že leží totálne mimo jeho vkus, následne som niekoľko dní nútená sledovať, ako sa dotyčný vysmieva nielen z knihy a z autorky, ale aj zo všetkých tých, ktorí ju čítali a ktorým sa páčila a v polovici prípadov sa na druhý deň prihlásiť na GR a zistiť, že sa pustil do druhého dielu. Nechápem, toto už sa podla mňa nedá hodiť na obyčajnú zvedavosť, pretože neviem, ktorý človek by zo zvedavosti čítal tri diely niečoho, čím opovrhuje.

Na svete je toľko kníh, ktoré ste ešte nečítali a mnohé ani nikdy nestihnete prečítať. Nestrácajte čas niečím, čo pre vás nemá žiadnu hodnotu len preto, lebo potrebujete niečo dokázať všetkým naokolo. Viem, že mnohí nemáte radi nedočítané knihy, chápem, ale každý snáď má nejakú svoju hranicu, kedy je dobrý pocit z toho, že ste došli až na koniec, prevážený nepríjemným pocitom, ktorý zažívate počas čítania. 

A úplne na záver: Autori publikovaním svojej knihy vedia do čoho idú a hoci sa im negatívna kritika určite nečíta dobre, patrí to k tomu, čo sa dobrovoľne rozhodli robiť. My, ako čitatelia, kritiku trpieť nemusíme...a predsa musíme a denno denne sa s ňou stretávame. Dozvedáme sa, že sme psychicky narušení, že sme hlúpi, že nemáme vkus, že nevieme, čo je dobré, že sme zvrátení...Zamyslite sa nad tým, čo píšete a komu tým potenciálne môžete ublížiť. 

Slová majú obrovskú moc a to my, milovníci kníh, vieme asi najlepšie :)