Recenzia NA RÝCHLOVKU: Kristin Cashore - Iskrivá

Názov: Iskrivá
Originálny názov:. Bitterblue
Autor:. Kristin Cashore
Vydavateľstvo:. Ediposs, 2012

Hodnotenie na GR:. 4.23 (2 125 hodnotení ku dňu 13.5.2012)
Tagy:. fantasy, králi, monarchia, nadprirodzené schopnosti, politické machinácie, 

O čom je?:. Bitterblue nám bola predstavená ešte ako malé dievčatko vo Výnimočnej. Teraz je z nej 18-ročná kráľovná, ktorá zdedila po svojom tyranistickom otcovi spustošené kráľovstvo s poddanými v psychicky dezolátnom stave. S vládnutím jej pomáhajú jej 4 radcovia, ktorí však sami bojujú so svojimi vlastnými démonmi. Navyše sa na kráľovskom dvore deju zvláštne veci a všetko nasvedčuje tomu, že Bitterblue je manipulovaná. Vydáva sa preto sama inkognito na prieskum medzi poddaných, ktorí jej pomáhajú odhaľovať skutočný rozmer zverstiev, napáchaných jej otcom, ako aj zvláštne praktiky, dejúce sa priamo pod jej nosom. Kto sa usiluje o život kráľovnej?
Čím je výnimočná?:. Tak ako všetky knihy Kristin Cashore, Bitterblue je výnimočná už len tým, že je. Či už ide o zápletku, ktorá by v každej inej knihe vyznela nudne alebo o unikátny rozprávačský štýl, Kristin Cashore nesklamala.
Výrok:."Možno že je tvojim výnimočným obdarením nebojácnosť," povedala Bitterblue. "Bojím sa mnohých vecí" odvetil Saf, "ale robím ich aj tak."

Boring factor:. Narozdiel od Výnimočnej a Ohnivej tu bolo trochu viac nudných a hluchých miest, kedy sa nič nedialo, ale zachránilo to Kristinino rozprávačstvo :)
Fun factor:. Typický humor, na ktorý sme pri týchto knihách zvyknutí. Mňa najviac zabávali Raffin a Po :)
Love factor:. Tu som bola trošku sklamaná. Síce pekná romantická zápletka, ale na Katsu/Poa a Fire/Brigana to nemalo.
Action factor:.Skôr veľa napätia než samotnej akcie, ale aj tá sa tam samozrejme našla :)
Crying factor:.Dostanete veľa príležitostí na plakanie. Ja som sa ironicky rozrevala pri šťastnej scéne (respektíve šťastnej informácii, ktorá prišla niekedy k záveru knihy).
Chémia postáv:Hej no, nebudeme si tu klamať, zažila som už aj viac lietajúcich iskier, ale vzťah Bitterblue a Safa bol tiež pekný a jedinečný.

Záver knihy:.Ten úplný záver mi prišiel trochu otvorený, akoby si Kristin nechávala zadné vrátka v prípade, že sa ešte rozhodne pokračovať v písaní tejto série. Krásne prekvapenie však na mňa ešte čakalo tesne pred koncom, a to bol pre mňa vrchol knihy ak nie celej série.
Má pokračovanie?:. Ani divá srna netuší. Ale kiežby. 
Vyšlo/vyjde v slovenčine?:. Prvé dve časti Výnimočná a Ohnivá sú preložené v Slovenčine, Bitterblue vychádza v septembri 2012 :)
Celkový dojem:. Síce som neostala z knihy úplne namäkko, no pre mňa Bitterblue ešte vždy patrí do elity. Niektoré scény sú horšie, niektoré lepšie, niektoré úplne bohovské. Všetci, ktorým chýbali Katsa a Po si jednoznačne prídu na svoje, v knihe majú pomerne dosť spoločných scén na to, že sú vedľajšie postavy a 75% z nich je romantických :) Ja som spokojná. 

O predsavzatiach

Tento článok, ktorý síce z pohodlnosti nazývam oznamom,je skôr taká akási dokumentácia môjho najnovšieho predsavzatia, ktoré je (okrem toho, že je JEDINÉ, ktoré som si tento rok dala) pre mňa absolútne najdôležitejšie. 

Keď som takmer pred dvoma rokmi začínala blogovať, v slovenskej knižnej blogosfére to vyzeralo ako po veľkej potope, s tým, že Luu bola Noe a ja taká nejaká samica ťavy alebo čo. Akurát, že táto potopa v prvom rade ani nemala čo zalievať, pretože pred ňou žiadne knižné blogy neexistovali. Čo to znamenalo pre mňa? V pote tváre som plodila články prakticky z ničoho a keď som propagovala svoje najobľúbenejšie série o ktorých tu nikto nikdy v živote nepočul (Nástroje smrteľníkov a Vampire Academy) tak som bola plná entuziazmu že si raz o tom prečíta nejaké vydavateľstvo a bude rovnako nadšené ako ja (čo som sa teda riadne prečúravala, nakoľko sa moje štatistiky v tú dobu pohybovali na úrovni 5 (neunikátnych) návštevníkov denne). 

Sama som prekvapená, ako strašne sa za tú dobu zmenili pomery, celá blogosféra a v neposlednom rade môj blog ako taký. Väčšinou mám na mysli pozitívne zmeny o ktorých sa mi v živote ani nesnívalo, že by mohli niekedy nastať. Väčšinou. No potom sú to zmeny, ktoré som si začala uvedomovať až v posledných dňoch a na ktoré nie som príliš hrdá. 

Naštartoval ma tak trochu fenomén presúvania blogov na webové domény (či jak sa tomu hovorí) a moje dlhodobejšie uvažovanie nad tým, prečo by som sa aj ja nemala presťahovať (okrem toho, že neviem ako), keď to očividne vyzerá krajšie, menej chaoticky a profesionálnejšie. Veď obsahovo v podstate nie je rozdiel medzi knižnými blogmi a knižnými webmi. Čo mi vzápätí podsunulo (pre mňa) strašnú myšlienku: Niekedy počas tých 2 rokoch som takmer úplne prestala blogovať a začala som len mechanicky zverejňovať články a recenzie. 

Čo som teraz nechala zámerne vyznieť horšie, než to v skutočnosti je. Nemyslím si, že moje články, aj keď mechanicky zverejňované a bezmilostne odosobnené, sú zlé. Alebo že "webovanie" je zlé. Ibaže pre mňa je takou malou osobnou katastrofou, že som sa vždy hrozne rada slovne vyjadrovala, tvorila články, ktoré nie vždy každému museli dávať zmysel a písala o všetkom a zároveň o ničom. A takto by podľa mňa mal vyzerať blog (narozdiel od webu). A takto ten môj už dávno nevyzerá. Samozrejme, že sem-tam napíšem článok "na tému", ale to nie je to, čo mám na mysli, pretože vždy je to článok, ktorý síce vypovedá o mojom osobnom názore ale v podstate v ňom nič iné osobné nie je. Viem to, lebo čítam osobné blogy.

Ďalšia vec je, že zo svojho knižného blogu nikdy neurobím osobný, ani keby som chcela (čo nechcem). Pracovala som ťažko, aby sa mi podarilo vybudovať tak cenné a obohacujúce spolupráce, aké mám teraz s ľuďmi z knižného priemyslu, aj keď v zásade každému, čo sa pýta odpovedám, že som mala len šťastie, lebo som bola jedna z prvých blogerov. Čo je len čiastočná pravda, lebo ak by som nedrela, tak si tu môžem fidlikať. 

Čiže nikdy by som nezahodila roky driny kvôli tomu, aby som mala blog plný mojich originálnych myšlienok a postrehov, avšak zbavený recenzií, knižných noviniek, či dokonca aj meme len preto, lebo nie sú dostatočne tvorivé (a priznajme si to, nie sú, v porovnaní s článkom, ktorý je úplne váš, nielen čo sa týka názoru ale aj štýlu, slobodnej voľby témy, nekonvenčnosti a mnohých iných aspektov). Oznámenia o vydaní kníh nie sú osobné takmer vôbec, meme môžu byť viac či menej osobné, záleží to na blogerovi. Recenzie sú častokrát veľmi individuálne a špecifické, ale znovu len názorom, v lepšom prípade aj štýlom písania. Stále to však ešte v mojej knihe nie je blogovanie v pravom slova zmysle. A už len pomyslenie, že môj blog by sa mohol šmahom čarovného prútika ( a schopného IT-technika) pretransformovať na webovú stránku a nikomu by to neprišlo divné, je pre mňa studenou sprchou. 

(Teraz sa asi mnohí pýtate, prečo z toho robím takú vedu, veď "blogovať" sa dá aj na stránke s predponou www a to úplne rovnako, ako na takom blogeri. Čo je z technického hľadiska asi úplná pravda, no pre mňa vlastniť webovú stránku, na ktorú majú prístup väčšie masy ľudí, znamená väčšie očakávania zo strany návštevníkov - že nájdu potrebné informácie, že ich budú dostávať pravidelne, že tam budú nachádzať články na aktuálne témy a pod.)

Neviem, či ešte dávam nejaký zmysel, ale v podstate práve to je tá liberácia ktorú prináša pravé blogovanie -   žiaden zmysel dávať nemusím. Asi vás prekvapí (vzhľadom na to, že sa tento článok trochu zvrhol), že mojim cieľom nebolo zhodiť prechod na domény ale poukázať na to, že som sa začala uberať smerom, ktorým som sa nikdy neplánovala uberať. Preto som sa rozhodla, že sa pokúsim obsah môjho blogu, ktorý doteraz takmer výlučne pozostával z recenzií, knižných rubrík, knižných noviniek a súťaží zredukovať na 50%, zatiaľ čo ďalších 50% by som chcela venovať debilným článkom z môjho knižného života, úplne náhodným postrehom zo sveta literatúry a divným výkrikom do tmy. Bude to tak osobné, ako to len pôjde, pričom stále ostanem v mojom alternatívnom knižnom univerze. 

50:50 je samozrejme môj konečný cieľ, ku ktorému by som sa chcela dopracovať postupne v priebehu nasledujúcich letných mesiacov. Zároveň dúfam, že sa mi po skúškach podarí trochu tu upratať a pomocou nového dizajnu znížiť mieru chaosu, ktorá tu momentálne vládne. To by malo ultimátne smerovať k tomu, že sa ľahšie dostanete k pre vás podstatným veciam a nebudete ich musieť loviť v mori mojich žvástov, ak sa rozhodnete ignorovať ich :)

Vašou úlohou je zdrbať ma, ak sa na toto obrovské predsavzatie vyprdnem. Vopred ďakujem. 

RECENZIA: Veronica Rossiová - Pod vražednou oblohou

Názov: Pod vražednou oblohou

Originálny názov: Under the Never Sky

Autor: Veronica Rossiová

Vydavateľstvo: Ikar, 2012

Hodnotenie na Goodreads: 4.16 (5 603 ratingov ku dňu 8.5.2012)

Pod vražednou oblohou je ďalšia dystópia, ktorej sa podarilo vyniknúť a zažiariť v mori kníh s podobnou tématikou. Rozpráva príbeh mladej Arie, ktorá celý svoj život prežila v meste Blaženosť, ukrytom pred vonkajším svetom, ktorý je ohrozovaný smrteľnými elektrickými búrkami. Jeden jej odvážny no hlúpy čin stojí jej najlepšiu kamarátku život a Ariu pocit bezpečia. Za trest je vyhostená z Blaženosti a nútená bojovať o holý život v divočine. 

Sokol pochádza zo sveta, ktorému Aria vôbec nerozumie. Je brat náčelníka jedného z divošských kmeňov, ktoré sa naučili prežívať pod vražednou oblohou, no za krutú daň. Ľudia tu umierajú už v mladom veku na rôzne choroby spôsobené práve elektrickými búrkami. Na smrť čaká aj jeho malý synovec, Pazúrik, ktorý je jedného dňa z neznámych dôvodov unesený mešťanmi. 

Soky sa vydáva na cestu aby zachránil Pazúrika, Arii tiež nič iné neostáva len sa hýbať a nestáť na jednom mieste, a tak sa títo naši dvaja úplne odlišní hrdinovia stretávajú a začínajú svoj vzťah plný hádok, odporu a nenávisti jedného k druhému. Teda, prirodzene, až kým sa do seba nezamilujú...

Nemôžem povedať, že by som mala extra veľké nádeje, keď som knihu začínala čítať, no do čítania sa mi chcelo. Neviem presne, či to bolo vynikajúcimi ohlasmi od amerických blogerov, krásnou obálkou alebo perspektívou pomaly rozvíjajúceho sa vzťahu, kde sa do seba hlavní hrdinovia bezhranične nezamilujú vrámci prológu, no povedala by som, že asi všetkým dohromady. 

Pod vražednou oblohou má potrebný spád a nakoľko to ani nie je nejako extrémne hrubá kniha, máte ju prečítanú za dva večery. Je to plus? Ako pre koho, ale pre mňa a môj nedostatok času určite áno :) Kniha je však aj napriek svojej stručnosti obsahovo veľmi bohatá s kôpkou zaujímavých zvratov a hrsťou tep zrýchľujúcich scén. A také my predsa radi :)

Pod vražednou oblohou je vyrozprávané z dvoch pohľadov, Ariinho aj Sokolovho, a ako som už skôr naznačila, ich vzťah sa vyvíja uspokojivo pomaly. Arii nebúši srdce v hrudi pri prvom pohľade na Sokolovo hot body (za čo jej osobne skladám poklonu) a Sokol z nej tiež nie je nejako extra namäkko, hlavne keď Aria polku knihy smrdí za zhnitým jablkom a Sokolovi to vďaka jeho extrémne dobrému čuchu vypaľuje nosnú sliznicu. 

Ďalšia vec, ktorá ma rozveselila, bola absencia milostného trojuholníku aj napriek tomu, že Sokol nie je jediný sexy mládenec v tejto knihe. Ak už toto nie je dôvod prečítať si to, tak neviem čo je. 

Dystopickí fajnšmekri určite ocenia aj stret dvoch svetov - jeden sci-fi futuristický s množstvom nových technológií a druhý skoro až praveký. Nakoľko tento diel sa odohráva viac v prírode medzi divochmi, dúfam, že pokračovanie nám ponúkne lepší náhľad na život v izolovaných mestách. 

Ako ste si už asi všimli, mená v knihe sú tak trochu a lá český Potter. Čuduj sa svete, v tomto prípade sa mi to hrozne páčilo. Dodáva to príbehu tak trochu ľudovú atmosféru a hlavne je vidno, že sa s knihou prekladateľ vyhral. 

Z hodnotenia trochu uberám kvôli koncu, ktorý sa tváril, že bude epickejší, než nakoniec bol. Vysvetlenie: Pod vražednou oblohou síce obsahuje maličký cliffhanger, no v podstate je príbeh uspokojivo uzavretý a mnohé nejasnosti objasnené. Čo by ma za normálnych okolností pravdepodobne tak neštvalo, ale u tejto knihy som už v závere cítila pumpovanie adrenalínu, keď som si myslela, že ma autorka nechá úplne visieť. Nakoniec ma trochu sklamalo, že sa tak nestalo, aj keď mnohým asi práve takáto verzia bude viac vyhovovať. Najmä ak vezmeme do úvahy, že na ďalší diel si chvíľu počkáme. 

Pod vražednou oblohou sa síce kvalitou nerovná mojim absolútne najobľúbenejším sériám, no vrámci dystopickej jednotky jej dávam zaslúžených 4 a pol hviezdičiek a odporúčanie ku kúpe :)

Tú môžete uskutočniť napríklad cez gorila.sk a to na TOMTO MIESTE.

A výhercom sa stáva...

Moja nasledovateľská súťaž o knihu a podpísané vecičky Naprieč vesmírom skončila pred 2 dňami a je čas vyhlásiť výhercu.

Predtým sa vám však ešte všetkým chcem raz poďakovať nielen za nasledovanie môjho blogu (do čoho som vás v podstate tak trochu prinútila :D) ale hlavne za čítanie a komentovanie. Viem, že to nebude znieť veľmi dôveryhodne, ale ja nezvyknem veľmi lipnúť na štatistikách, Google Analytics otváram tak raz za dva týždne a to väčšinou sledujem vtipné heslá, ktoré návštevníci zadali do googlu :) Čo však sledujem a čo je pre mňa veľmi dôležité sú komentáre, ktorých je v tomto momente na blogu šialené množstvo a to ma napĺňa strašnou blogerskou pýchou :)

V súťažnom formulári som sa vás opýtala na najlepšiu knihu, ktorú ste zatiaľ tento rok čítali. Okrem klasických odpovedí ako Hunger Games a Divergencia padali veľmi často knihy ako Les kostí a Pobrežie hrôzy od Carrie Ryan, Meno Vetra od Patricka Rothfussa ale dokonca aj slovenská dystópia Prežila som svet od Mirky Varáčkovej. Česi často spomínali sériu Kate Daniels.  Z anglických titulov som parkrát zazrela knihu Rules of Attraction od Simone Elkeles, Beautiful Disaster od Jamie McGuire alebo Nevermore Kelly Creagh. Okrem toho ste mi dali niektoré super typy a za to vám ďakujem :)

A teraz už prejdeme k výhercovi (ktorého meno ste si prečítali určite ešte na začiatku pred všekými tými mojimi kecami). Je ňou:

MoniQ

Moniq blahoželám, už som ju kontaktovala mailom a čakám na jej odpoveď. Vy ostatní nezúfajte, blížia sa ďalšie súťaže a aj v tejto chvíli môžete u mňa na Facebooku súťažiť o novinku Pod vražednou oblohou, na ktorú nájdete pri troche šťastia už zajtra na blogu recenziu.

UKÁŽKA: Darren Shan - Lord Zarmut (Demonata #1)

Nedávno som vám v jednom článku tak trochu predstavila knihu Lord Zarmut autora Darrena Shana, ktorá má byť údajne o psychošachu (aspoň si to tak predstavujem aj keď ja asi houby viem) a ktorá vychádza 21.5.

To sú ešte, ak dobre počítam, nejaké 2 týždne, ale vďaka vydavateľstvu Slovart si môžete už tradične prečítať úryvok z knihy. Ten dnešný nesie veľmi romantický názov Potkanie črevá. Dúfam, že som vás týmto dostatočne navnadila.

Lord Zarmut - UKÁŽKA

Vydavateľstvo SLOVART na Facebooku!!!

Možno ste si už stihli všimnúť moju miernu obsesiu vydvateľstvom Slovart. Ak nie, tak si ju zrejme všimnete po dnešnej dávke fan-girlingu.

Slovart si totiž to pre nás na nadchádzajúce obdobie prichystal asi milión noviniek, prekvapení, knižných teaserov, ukážok, recenzií a keď budete dobrí a počúvať rodičov a starých rodičov a pani učiteľky, tak možno aj súťaží :) No a že ako sa k tomu všetkému dostať? Totálne jednoducho, jedným klikom na ich novú FB stránku:

https://www.facebook.com/Slovartbooklab

Čo je to vlastne SlovartBooklab?

Je to miesto, akýsi meetingpoint pre slovarťákov, čitateľov a v neposlednom rade aj nás, blogerov, kde spolu môžeme diskutovať o knihách, komunikovať s vydavateľstvom a dozvedať sa z prvej ruky o ich pripravovaných novinkách z oblasti Young Adult literatúry.

Ak pravidelne sledujete knižný blogosvet, určite ste zaregistrovali, že vydavateľstvo Slovart venuje v poslednej dobe zvýšenú pozornosť práve nám, teenagerom (haha, že vraj nám! - ale ja som teenager, až kým nepoviem inak) a svoju ponuku čoraz viac a viac zapĺňa knihami nášmu srdcu blízkymi. Dobrá správa je, že v budúcnosti sa môžete tešiť na ďalšie skvelé tituly, pretože vyberať je naozaj z čoho :)

Síce neverím, že je to možné, ale keby ste ešte stále váhali či lajkovať alebo nelajkovať, dúfam, že vás presvedčí toto:

čiže

Nasleduj SlovartBooklab na Facebooku!

RECENZIA: Neal Shusterman - Unwind

Originálny názov: Unwind (Unwind #1)
Autor: Neal Shusterman
Vydavateľstvo: Simon & Schuster YA, 2007

Hodnotenie na GR: 4,24 (z 25 178 hodnotení ku dňu 2.5.2012)

Spomínate si ešte, ako vás trestali rodičia, keď ste niečo vyparatili? Keď ste domov doniesli niekoľkokrát za sebou zlú známku alebo ste sa v škole pobili?
Keď sme boli malí, určite sme všetci aspoň raz dostali s varechou na zadok. Naše staršie ja si asi vo väčšine prípadov vyskúšalo, aké je to týždeň nevytiahnuť päty z domu. Predpokladám však, že sa vám nestalo, aby vás rodičia potrestali tým, že vás nechajú rozobrať kúsok po kúsku a časti vášho tela nechajú použiť lekármi ako orgány pre transplantáciu. Každý. Jeden. Centimeter.

Zoznámte sa s Connorom, Risou a Levom. Každý z nich má za sebou inú minulosť, no všetkých troch spája rovnaká budúcnosť.
17-ročný Connor bol vždy tak trochu viac agresívnejší než jeho rovesníci, tak trochu viac problémovejší, tak trochu menej zvládnuteľný. Napriek tomu má svoju rodinu nadovšetko rád a neverí vlastným očiam, keď jedného dňa objaví v otcovom šuflíku príkaz k Rozobratiu.
Risa je dobré a šikovné dievča. Jej smola je, že je sirota a jej hudobný talent nie je dostatočne užitočný na to, aby ju bol štát ochotný ďalej živiť. Jej najbližšia zastávka je tábor, v ktorom ju Rozoberú.
Leva príkaz k Rozobratiu nezastihol nepripraveného. Práve naopak. Jeho nábožensky založená rodina ho už od malička vychovávala ako Desiatok - jedna desatina zo všetkých súrodencov, ktorá bude "obetovaná". Keďže Lev je presne 10. dieťa v poradí, všetká "česť" prislúcha jemu. A Lev sa nebráni. Až kým sa cesty našich troch odsúdencov neskrížia.

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, Unwind sa mi hrozne páčilo. Nie je to však asi úplne štýl knihy, po ktorej by som sa natiahla v kníhkupectve. Už z obálky a anotácie je jasné, že pôjde o dosť temnú knihu, možno až strašidelnú a určenú skôr pre chlapcov, než pre dievčatá. Prečo som mala taký dojem, neviem. Ale mala som. Okrem toho som si myslela, že to bude jedna z tých prešpekulovaných kníh, ktoré sa tak hrozne snažia vyraziť čitateľovi dych, až to prepísknu. A dá sa povedať, že hoci som už od začiatku naskočila na autorov úžasný rozprávačský talent, až do skončenia prvej štvrtiny som si trochu držala odstup. Potom to už viac-menej nebolo je možné.

Unwind mi v úžasnosti pripomínalo (a predčilo) sériu Divergencia. Rozhodne nie v obsahu deja ako takom, ale skôr v atmosfére, dynamike a silných prepracovaných postavách. Až tu som si uvedomila, ako hrozne záleží na tom, kam sa kniha už pri jej publikácii začlení. Menej komerčného rozruchu, odlišný typ obálky, odlišný prístup k oslovovaniu cieľovej skupiny a človek by nikdy nepovedal, že ak má absťák po prečítaní Divergencie, dobre mu padne práve Unwind a nie všetky tie trápne dystopické napodobeniny Hier o život.

Nejdem sa tu obsiahlo rozpisovať o Shustermanovej genialite, odporúčam, aby ste si o tom vytvorili názor sami. Mne osobne (a hlavne nečakane) Unwind sadlo ako riť na šerbeľ. Milujem, ak má kniha hrozne veľa zvratov a ak vás tie zvraty privádzajú na hranice zúfalstva. Ak sa bojíte o svoje obľúbené postavy (menovite hlavne o Connora - baby bacha, hotness alert!) a do poslednej chvíle neviete, čo sa s nimi stane. Ak sa v knihe nachádzajú postavy, ktoré nedokážete odhadnúť a počas čítania desaťkrát zmeníte názor na to, či sú kladné alebo záporné. Ak sa nerozplačete počas nejakej vysokopredvídateľnej nervydrásajúcej záverečnej scény, ale naopak na miestach, kde by ste to vôbec nikdy nečakali. Ak vás jedna scéna dokáže psychicky úplne vyšťaviť a odstaviť, zhroziť a rozzúriť, iná zas naplniť vaše túžby po troche romantiky. Unwind má všetko a pre mňa je to prototyp jednej z najlepšie zvládnutých knihy, aké som kedy čítala.

Pripravte sa na odvahu aj strach, nádej aj beznádej, lásku aj nenávisť. Pripravte sa na vraždy, samovraždy, sprisahania či rebélie, pripravte sa na priateľstvá, bozky aj lásku. Prečítajte si Unwind.