Rozhovor s Alyson Noëlovou (I. časť): "Výraz 'spisovateľský blok' nie je v mojom slovníku."

S americkou autorkou young adult kníh, Alyson Noëlovou (Kruté leto, Alex na ex a série Nesmrteľní, Život Riley Bloomovej a Soul Seekers) , som sa stretla v krásnej bratislavskej kaviarni Shtoor, ktorá je súčasťou veľkého kníhkupectva Martinus a ktorú pravdepodobne navštevujú hlavne ťažkí intelektuáli a dňa 29.10.2012 ešte aj ja. Vraj v nej majú dobrú bryndzovú pomazánku, ale skúste niečo jesť, ak sa máte za chvíľu rozprávať s autorkou, ktorá má pomaly každú druhú knihu v rebríčku NY Times Bestsellers.
Alyson vôbec nevyzerá, ako keby už niekoľko týždňov pendlovala z jednej podpisovej akcie na druhú, z jedného rozhovoru na druhý a z jedného štátu do druhého. (Čo sa o mne povedať nedá, a to som cestovala len z Brna). Sadá si do kresla oproti mne dokonale upravená s obrovským úsmevom na tvári a ja trochu relaxujem, ale len trochu, lebo asi  dva metre odo mňa sedí za vedľajším stolom nejaký divný chlapík, ktorý našim smerom ustavične pozerá a bude sa pozerať až do konca rozhovoru a znervózňovať ma. Okrem Alyson je tu s nami ešte jej sympatický manžel Sandy, ktorý Alyson sprevádza na jej turné a ktorý sedí v tichosti bokom, číta si a sem-tam nás pozoruje a vôbec nevyzerá, že by mu vadilo, že sa asi pravdepodobne trošku nudí. Myslím, že Alyson je šťastná žena. Pred tým, než začnem s rozhovorom, sa k nám ešte usádza dvorný fotograf a moja psychická podpora Erik (editor z vydavateľstva Slovart) a tlmočníčka Lucia, ktorú som síce nepotrebovala (je pre mňa životne dôležité, aby ste to vedeli), ale ktorá sa na mňa celý čas povzbudzujúco usmievala, takže bolo super, že tam bola. 

Judit: Alyson, vitaj u nás, ako sa ti zatiaľ páči na Slovensku?

Alyson: Je tu krásne, Slovensko je naozaj okúzľujúce. Ešte tu nie som ani 24 hodín a už som videla časť Starého mesta, ktorá ma úplne ohúrila.

J: Vonku práve sneží, čo na to hovoríš? Pochádzaš z Los Angeles, zažila si už vôbec niekedy pravý nefalšovaný sneh?

A: Ó, áno, sneh som už zažila. Pred dvoma rokmi som bola v Toskánsku a tam som si ho naozaj poriadne užila. V Kalifornii však nikdy nesneží, takže vidieť sneh je pre mňa vždy tak trochu kúzelné. Už včera večer, keď sme sa vracali z večere, začalo trochu snežiť a vytváralo to nádhernú atmosféru.

J: Už sú to viac ako dva týždne, čo cestuješ po Európe a propaguješ svoje knihy. Povedz mi, je Európa naozaj tak odlišná od Ameriky?

A: Vlastne ani nie. V minulosti som toho veľa nacestovala ako letuška pre spoločnosť Delta Airlines, pre ktorú som pracovala 12 rokov. Posledné 4 roky som takmer neustále na cestách vďaka propagovaniu mojich kníh. Avšak na cestovaní je najlepšie práve to, že spoznávate nové miesta a vidíte niečo úplne odlišné, než na čo ste zvyknutí. Takže áno, je to úplne iné, než byť doma, ale práve preto je to tak úžasné. Od začiatku môjho turné som už navštívila Nemecko a Grécko a medzi týmito dvoma zastávkami som mala niekoľko dní voľna, ktoré som strávila na gréckom ostrove Mykonos, kde som kedysi niekoľko rokov žila. Bolo zvláštne pozorovať, ako sa ostrov za tých 19 rokov, čo som tam nebola, zmenil. Ďalej som navštívila Lisabon, ktorý ma tiež oslnil. Teraz som na Slovensku, ktoré som ešte nikdy nemala možnosť navštíviť, a to je na tom to najvzrušujúcejšie.

J: Stala sa ti už na turné aj nejaká veselá príhoda? Povieš nám o tom niečo?

A: Nesúvisí to síce tak úplne s turné, ale keď sme s manželom dorazili na Mykonos, tak nám ponúkli mapu, pomocou ktorej sme sa mali dostať do nášho hotela. Keďže som na Mykonose kedysi žila 7 rokov, tak som len sebavedomo mávla rukou s tým, že žiadnu mapu nepotrebujeme a hotel určite bez problémov nájdeme. Samozrejme sme sa hneď stratili. Pretože ostrov sa tak neuveriteľne zmenil, že som nedokázala nájsť ani miesto, kde som kedysi pracovala. V podstate sme sa neustále strácali na mieste, ktoré som kedysi poznala ako svoju vlastnú dlaň.

J: A teraz záludná otázka. Ktoré z miest, ktoré si doteraz na svojom turné navštívila, na teba urobilo najlepší dojem?

A: Nie som si istá, či sa dokážem rozhodnúť. Každé mesto ponúka čosi iné. A ja som veľmi nerozhodná osoba. Nedokážem dokonca odpovedať ani na otázku, ktorá z kníh je moja najobľúbenejšia. Takisto nemám obľúbenú pieseň, obľúbený film... Takže ak sa mám vrátiť k miestam a mestám, povedzme len, že mám rada nové veci na nových miestach. Čo sa týka Slovenska, veľmi mi tu chutí jedlo. (Otočí sa na Erika: Čo že som to mala včera na večeru? Erik odpovedá: Bryndzové halušky.)

J: Wau a chutili ti?

A: Jasné že mi chutili! Syr a zemiaky – čo vám na tom môže nechutiť? (Smiech)

J: No, dokonca aj niektorí Slováci nemajú radi bryndzové halušky...(Tlmočníčka Lucia sa hlási, ja s Alyson a Erikom nad ňou iba krútime hlavou) 

A konečne ku knihám a písaniu! Už sa ti niekedy stalo, že ťa niektorá z tvojich postáv prekvapila? Že sa z nej nečakane stal niekto úplne iný, než si pôvodne zamýšľala?

A: Asi ani nie. Väčšinou svojim postavám nechávam dostatok priestoru, aby sa mohli vyvíjať aj počas príbehu. Keď začínam písať knihu, ešte svoje postavy úplne nepoznám. Mám nejakú všeobecnú predstavu o tom, kam by som ich chcela nasmerovať, no ako sa postupne odhaľujú... všetko sa môže zmeniť, v ničom im nebránim. Čo sa týka série Nesmrteľní, nečakane som si obľúbila Judea. Cítila som voči nemu určitú zodpovednosť a to ma veľmi prekvapilo. Damena mám samozrejme rada tiež, ale Judea som si skutočne veľmi zamilovala.

J: Mám to chápať tak, že si ho pôvodne plánovala odkrágľovať niekde v polovici série, ale potom si si to rozmyslela?

A: (Smiech) Nie, neplánovala som sa ho takto zbaviť. Len som nečakala, že mi tak prirastie k srdcu. Čo sa týka série Soul Seekers, najviac ma prekvapila postava menom Xochitl (čítaj: sočil).

J: Xochitl?! Odkiaľ chodíš na tie mená? Xochitl, Daire, Jennika... priznám sa, že ich ani nedokážem vysloviť (fakt som ich nedokázala vysloviť, bolo to mierne trápne). Kde na ne berieš inšpiráciu?

A: Milujem nezvyčajné mená. Dá sa povedať, že ich zbieram. Dokonca mám v počítači zložku s názvom Nezvyčajné mená! (Smiech) Xochitl je aztécke meno a v preklade znamená Kvet. V knihe Fated (slov. Osud) sa vyskytuje veľa pôvodných Američanov, takže si myslím, že sa to naozaj hodí. Vždy, keď začínam písať novú knihu, otvorím si túto zložku a vyberiem mená, ktoré mi pasujú k postavám. Damen je pomenovaný po ulici, na ktorej sa narodil môj manžel – Damen Avenue v Chicagu. Takže meno tejto postavy má pre mňa veľmi osobný význam.

J: Stáva sa ti často, že niektoré postavy v tebe žijú ešte nejaký čas po dopísaní série alebo knihy? Že sa k tebe vracajú v tvojich snoch alebo myšlienkach?

A: Áno, určite. Keď som dopísala sériu Nesmrteľní, pôvodne som si myslela, že hodím všetko na svoj pracovný stôl, vyskočím na neho a začnem tancovať a vykrikovať: „Skončila sooom!“ Vôbec to však tak nebolo. Len som tam tak ticho sedela, neviem, či nie aj pol hodinu, a až vtedy a tam som si uvedomila, že som ukončila príbeh postáv, s ktorými som strávila niekoľko posledných rokov, s ktorými som sa pravdepodobne rozprávala viac než so svojím manželom, a ktoré boli významnou súčasťou môjho života. Až potom som si uvedomila, že ďalší deň už s nimi nebudem tráviť. Že sme spolu skončili. Teda minimálne oni skončili so mnou. (Smiech) A ani sa im nečudujem, po tom, čo všetko som im vyviedla!

J: Teraz by som ti ešte rada položila niekoľko otázok od čitateľov môjho blogu. Dominiku by napríklad zaujímalo, kto alebo čo by ťa donútilo prestať písať. Za akých okolností by sa zvažovala vzdať sa písania navždy?

A: Písania by som sa bola ochotná vzdať, ak by som už viac nemala nič osobné, čo by som vám chcela rozpovedať. Vieš, píšem preto, lebo vždy existuje niečo, s čím sa potrebujem zdôveriť, čo potrebujem vyjadriť. V momente, keď stratím ten drive – tú chuť a potrebu písať –, keď už nebudem mať o čom písať, vtedy skončím. Nevidím zmysel v tom, aby som písala len preto, aby som písala.

J: Neliss by chcela vedieť, ako sa vyrovnávaš so všadeprítomnou kritikou. Čítaš vôbec recenzie?

A: Recenzie nečítam. Absolútne nie. Nemá to pre mňa žiadny význam. Každý má svoj názor, ale je to len ich názor. Môže byť pozitívny a môže byť negatívny. Ak ma máte radi, je to super, ale je to len váš názor. Ak ma neznášate, v poriadku, ale stále je to len váš názor. Ak počúvate veľa vonkajších hlasov môže sa stať, že stratíte smer, ktorým ste sa uberali a môžete si osvojiť veľmi zlý zlozvyk – snažiť sa vyhovieť všetkým. To by znamenalo katastrofu. Nikdy to nedokážete a nemali by ste sa o to ani pokúšať. Keď sa budem snažiť vyhovieť ľuďom, ktorí ma nenávidia, stratím ľudí, ktorí ma majú radi.

J: Miša by sa rada dozvedela, koľko námetov na novú knihu momentálne nosíš vo svojej hlave.

A: Štyri!

J: Štyri? Páni! Plánuješ prejsť aj na iný žáner? Písať pre iné publikum než pre deti a mladých dospelých?

A: Momentálne mám nápady na dve young-adult série a dve série pre dospelých. Vôbec však neviem, do čoho sa pustím najskôr. Chcem si ešte zatiaľ užívať písanie série Soul Seekers a po jej dokončení si trochu oddýchnuť, vziať si na nejaký čas voľno – čo bude maximálne mesiac. (Smiech) Naposledy som ho mala asi pred siedmimi rokmi! Potom posúdim, ktorý nápad v mojej hlave robí najviac kriku, ktorý chce ísť najviac von a podľa toho sa rozhodnem.

J: Patty zaujíma, ako zvyčajne oslavuješ dokončenie svojej knihy? Máš nejaké špeciálne rituály?

A: Ach...mám. Toto je trochu trápne, ale kedysi, keď som dopísala knihu, tak som si hneď upratala pracovňu. Na konci knihy v nej mám totiž obrovský bodrel, takže keď si konečne upracem, je to akoby som dávala priestor novému začiatku. No potom som si začala hovoriť: „Toto skutočne nie je vhodný spôsob ako oslavovať. Je to patetické!“ A odvtedy chodím na pedikúru alebo na masáž a potom popíjam šampanské so svojím manželom. Poviem ti, je to rozhodne príjemnejšie, než upratovanie pracovne! (Smiech)

J: A je tu otázka od ďalšej Dominiky! Zažívaš aj ty často spisovateľský blok?

A: Nie, nie, nie. Toto slovo nie je v mojom slovníku. Slová totiž majú obrovskú moc. Ak začnem používať výrazy ako spisovateľský blok, tak dostanem spisovateľský blok. Mám tak šialené deadliney, že si nemôžem dovoliť rozmýšľať o týchto veciach. Veľa som sa naučila od úžasného Robeta McKeeho, ktorý je niečo ako guru medzi scenáristmi. Jeho knihu s názvom Príbeh (Story) by som odporučila každému začínajúcemu autorovi. Podľa neho spisovateľský blok vzniká, keď sa dostatočne neorientujete vo svete, ktorý ste vytvorili alebo v príbehu, ktorý ste vymysleli. Ak ste jednoducho zabudli, o čom vám šlo na začiatku, keď ste príbeh začínali písať. Kľúčom je prerušiť písanie príbehu a venovať sa ďalšiemu a dôkladnejšiemu výskumu. Či už to bude výskum ohľadom sveta, v ktorom sa váš príbeh odohráva alebo viac preskúmate motiváciu vašich postáv. Táto rada sa mi zatiaľ vždy osvedčila.

J: Posledná čitateľská otázka je od Márie: Čo ti robí väčšiu radosť – čítanie alebo písanie? 

A: Čítanie a písanie sú pre mňa dve odlišné radosti. Odkedy som sa stala spisovateľkou, viem ešte lepšie oceniť možnosť len si tak sadnúť a užívať si čítanie knihy. Ako autor vždy niečo upravujem, editujem, prerábam. Preto si skutočne užívam, keď môžem túto časť seba na chvíľu úplne vypnúť a knihu si vychutnať. Na druhej strane milujem, keď sa môžem ponoriť do sveta, ktorý vytváram a prizerať sa, ako sa moje myšlienky menia na slová. Vtedy si ani nezvyknem uvedomiť, že už prešlo trebárs aj sedem hodín. 

J: A ešte otázka na záver. Viem, že mnohí čitatelia môjho blogu skúšajú napísať svoju vlastnú knihu. Mala by si pre nich nejakú radu?

A: Mám pre nich 3 rady. 

Prvá rada: Čítajte. Čítajte. Čítajte. Čítajte veľa a čítajte často. Čítajte analyticky. Ak sa vám niečo páči, opýtajte sa sami seba prečo. To iste urobte, aj keď sa vám niečo nepáči. Každá kniha vás môže niečo naučiť, dokonca aj keď sa vám nepáči. 

Druhá rada: Píšte. Buďte spisovateľ, ktorý píše. Vytvorte si každodenný návyk na písanie! Ja som bola 20 rokov spisovateľka, ktorá o tom iba rozprávala. Knihu sa mi „prekvapivo“ podarilo vydať, až keď som ju začala písať. Musíte písať, ak chcete, aby vás vydali. Zdá sa to byť samozrejmosť, ale pre mňa to kedysi samozrejmosť nebola. 

Tretia rada je skutočne veľmi dôležitá: Dovoľte sami sebe napísať prvý koncept (angl. draft). Je to len koncept. Môže byť zlý, to je v poriadku. Neukážete ho totiž nikomu. Prvý koncept nie je hotová kniha. Nikto nikdy nenapísal svoj prvý koncept úžasne. Ešte vás čaká veľa, veľa, veľa nepodarených konceptov, kým sa vaša kniha ocitne ako výtlačok na poličke v kníhkupectve. Ja som svoje knihy zeditovala asi 20- až 30krát, kým som ich posunula editorke, agentke a manželovi, ktorý taktiež prišli s ďalšími návrhmi na zmeny a vylepšenia. Mnohým sa stáva, že sa tak zažerú do svojho prvého konceptu, že ak sa im nepodarí, ak nedostávajú na neho samé pozitívne ohlasy, sú veľmi sklamaní a mnohokrát prestanú písať úplne. Pravdou však je, že prvé koncepty nie sú nikdy dobré. Je to len vaša príležitosť zamyslieť sa nad príbehom, postavami, odkazom v knihe. Môžete to napísať akokoľvek zle, pretože to aj tak nikto nebude čítať. Potom sa k tomu neskôr môžete vrátiť a všetko potrebné opraviť. Nemôžete ale upravovať prázdne strany. Musíte s niečím začať. Umožnite sami sebe nájsť si svoju cestu k príbehu.

______

Vravíte, že ste sa dozvedeli málo o Alysoniných knihách? Nič nebojte, všetko to na vás čaká v druhej časti môjho rozhovoru, ktorý sa na blogu objaví približne o týždeň :)