Páči? Nepáči? Malo by sa?

Chcela som sa spýtať, či sa vám už niekedy stalo, že sa vám nepáčila kniha, ktorá sa páčila snáď každému ale potom som si uvedomila, čo za sprostú otázku by to bolo. Jasné, že sa vám to už stalo. Keď už sa medzi sebou zvykneme na Goodreads občas poriadne rozhádať, tak je to väčšinou kvôli diametrálne odlišným názorom na nejakú knihu. 

Mňa prinútila zamyslieť sa hlavne opačná situácia. 

Už som na rozličných miestach na internete niekoľkokrát nariekala, že nemám čas čítať. Veľmi častý jav tuto v knižnej blogosfére, poviem vám. Tak veľa kníh a tak mááálo času. To je aj jeden z dôvodov, prečo si veľmi starostlivo vyberám, čo budem čítať. Hlavne to musí mať vysoké hodnotenie na Goodreads a veľa nadšených recenzií, totálne prevyšujúcich tie negatívne. Lenže v poslednej dobe, keď som začala trochu experimentovať a čítať aj horšie hodnotené knihy, u ktorých ma zaujala anotka alebo ich odporučila nejaká hodnoverná osoba na inom blogu, som bola prekvapená, ako sa mi páčili. Aj napriek tomu, že moje nadšenie zdieľalo podstatne menej ľudí, než na knihu pindalo. Takže seriózne zvažujem, že sa prestanem tak veľmi orientovať na úžasné hodnotenie a dám viac na svoj inštinkt, ktorý som doteraz poväčšine zaryto udupávala. 

Vybrala som pre vás dve knihy, pri ktorých som išla s názorom proti prúdu. Aké sú tie vaše?

Málokomu sa páči, mne áno:

Megan McCafferry - Bumped

Táto séria je výnimočná už len tým, že má dva diely namiesto obvyklých troch. Ďalšia výnimočnosť spočíva v tom, že vás pri jej čítaní nezachráni ani najrozsiahlejšia verzia Anglického výkladového slovníku. Bumped (a jej pokračovanie Thumped) je zhátlanina náhodných slov, z ktorých 50% by sa dalo asi najlepšie charakterizovať ako niečo medzi podstatným menom, citoslovcom a výkrikom do tmy. Málokto sa prenesie cez zložitý text a zdanlivo chýbajúcu pointu, no ten, kto je ochotný otvoriť si trochu viac svoju myseľ, objaví zázračný príbeh nepochopenej autorky. Megan McCafferty je expert na písanie kníh, ktoré sú plné hlúpych ľudí, zvrátenej spoločnosti a šibnutých pravidiel - vecí, ktoré väčšinou čitateľov iritujú. Pravdou je, že Megan sa vo svojich dielach vlastne vysmieva dnešnej spoločnosti. 

V sérii Jessica Darling je to výsmech celému americkému "high school" systému s jeho kastovaním, potláčaním vlastnej identity a mnohými špecifickými absurditami, ktoré sú pre Ameriku charakteristické. A je to hrozne vtipné. Bumped zasa rieši problematiku tehotných tínedžeriek. A tiež je to hrozne vtipné.
Hlavnými hrdinkami sú sestry-dvojičky, rozdelené hneď po pôrode. Harmony žije v náboženskej komunite, kde sú dievčatá od detstva vychovávané v duchu rodinných tradícií - vydať sa čo najskôr a potom už len rodiť a rodiť, až kým z nich v 18-rokoch vírus neurobí neplodné ženy. Naproti tomu Melody je profesionálna "baby mama", ktorá za peniaze porodí dieťa bezdetným párom. Momentálne sú všetky oči na nej, pretože jej agentovi sa podarilo spárovať ju s najžiadanejším oplodňovačom doby - Jondoeom. Škoda len, že Melody už miluje jej geneticky nie príliš priaznivo vybaveného najlepšieho kamaráta. Náhodná zámena identít spúšťa lavínu nedorozumení a je začiatkom rovno dvoch nádherných a originálnych romancí. 

Málokomu sa nepáči, mne áno.

Aimee Carter - The Goddess Test

Toto je taká príšernosť, že ak sa ju nejaké slovenské vydavateľstvo rozhodne preložiť, tak emigrujem. The Goddess Test je veľmi nebezpečná kniha, lebo má lákavú anotáciu. Grécka mytológia, riešenie hádaniek a zdolávanie skúšok...Kto už len TOTO nechce čítať? 

Ľudia, TGT je taká blbosť, že tá dáma, čo ju vymyslela si musela robiť srandu a všetci ju omylom vzali vážne. 

Budem sa tváriť, že všetci ste už čítali aspoň jednu grécku báj. Určite teda viete, akí sú grécki bohovia - nemilosrdní, zvrhlí, chlípni, krutí a ak sa k niekomu zachovajú pekne tak nie preto, lebo ho majú radi, ale preto, lebo z toho nejako profitujú. Aimee vzala týchto epických bohov, totálne ich sprznila, urobila z nich bandu ciciniek, ktoré nielenže sa starajú o niekoho iného než o seba ale ešte k tomu sú ochotní hrať sa nejakú hru na sedem smrteľných hriechov, ktoré sú mimochodom kresťanskou záležitosťou. To ale očividne nikomu nepríde divné. Aby bola hanba dokonaná, autorka sa rozhodla Hádesa pomenovať Henry. Henry je panic. V pohode, šak čo...

Nejdem pokračovať, lebo sa mi začína páčiť toto kydanie na knihu (už som si dávno neuľavila) a za chvíľu sa nebudem vedieť zastaviť. Každopádne čo práve na tejto knihe každý vidí, to nikdy nepochopím. 

Bože, teraz rozmýšľam, že si na blogu urobím knižný pranier, kde budem sprdávať zlé knihy. Prosím, vyhovorte mi to.