O tajnej ingrediencii

Keďže pre vás v tejto chvíli (šokujúco) nemám žiadne extrémne podstatné novinky, rozhodla som sa byť dnes taká reflexívna :) Teda ak by ste predsa len chceli niečo nové a nesledujete ma na FB, tak vás možno bude zaujímať, že som aktualizovala Kedy to vychádza. Inak môžete pokračovať v čítaní.

Všetci čo ste tu, čo čítate (nielen) môj blog pravidelne, máte pravdepodobne radi young adult knihy. YA paranormal, YA contemporary, dystópie a všetky prieniky týchto žánrov. A všetkých vás tu pravdepodobne priviedla nejaká kniha. Je to tak, nie? Minimálne o blogeroch by sa dalo povedať, že pre nich existuje jedna kniha, TÁ kniha, pri ktorej sa to všetko začalo. Podľa mňa nie je hanbou povedať, že tou knihou bol napríklad aj Twilight, rovnako ako nie je hanbou povedať, že ste pred 12 rokmi nosili topánky na vysokej podrážke ako mali Spice Girls a cez zimu sa hriali hnedými punčochami s jedným prešitím vpredu a dvoma vzadu. Je to niečo, čo nerozoberáte úplne radi, ale vtedy to tak bolo a ťažko s tým teraz niečo narobíte.

Vynechajme Twilight  a všetci alebo takmer všetci sa zhodneme na svätej trojici, o ktorej len nedávno písala aj Triss vo svojom článku Pre a proti slávnych YA sérií. Jedná sa o série, ktoré sa po prečítaní páčili 99 percenám čitateľov (98 percent z nich sa ešte doteraz nespamätalo z intenzívneho zážitku, ktorý sa dostavil a 97 percentám minimálne jedna z kníh navždy zruinovala šancu byť kompletne spokojný s výberom svojho životného partnera :)). Áno, jedná sa o Hunger Games, The Mortal Instruments a Vampire Academy. Otázka je, prečo sa už dobré dva roky bavíme o tejto trojici a prečo k nim za celý ten čas nepribudla žiadna ďalšia? Všetci predsa vidíme na vlastné oči koľko kníh teraz vychádza. A nie všetky sú zlé. Vôbec nie. Prečo sa teda ani jedna nedokáže vyrovnať týmto trom?

Mohol by to byť štýl písania. Vycibrený, plynulý, výnimočný, kvalitný. Mňa ale napadá oveľa viac kníh s výborným štýlom písania.
Mohla by to byť hrdinka. Silná, odvážna, vyvíjajúca sa v čase, nelezúca nám na nervy. Stále ma ale napadajú viac než tri série s takýmto typom hrdinky.
Mohol by to byť dej. Napínavý, nevlečúci sa, originálny, s rýchlym spádom. Ach, ešte stále by som vám dokázala vymenovať viac než 3 série, ktoré majú vynikajúci dej.

Takže recept na 4. div knižného YA sveta? Napíšte knihu dobre. Pridajte hrdinku, ktorú budú mať všetci radi. Uistite sa, že dej nielenže nestojí za prd, ale že je geniálny. A pridajte tajnú ingredienciu. Čo je tajná ingrediencia, pýtate sa? Čo majú spoločné HG, TMI a VA? Čo majú spoločné Suzanne Collins, Cassandra Clare a Richelle Mead? Rozmýšľajte...rozmýšľajte....máte to? :)

Tieto tri dámy vyššie majú okrem obrovského talentu gule. Sú jedny z mála, ktoré sa nebáli vymučiť nielen svojich hlavných hrdinov ale hlavne nás. Pri týchto knihách sme plakali, trhali si vlasy, nadávali a tisíckrát preklínali ich tvorcov. Jednotlivé časti týchto sérií končili tak brutálne, že sme sa týždeň po ich dočítaní nevedeli začleniť do bežného života a len sme čučali doprázdna. Jasné, že to všetci NEZNÁŠAME. Jasné, že nikto také knihy nechce čítať, keď si má dopredu vybrať. Ale ten pocit, keď už v tom lietate a nemôžete si pomôcť a musíte čakať na ďalší diel, ktorý príde prinajlepšom o pol roka, to je taký adrenalín, že ktorá kniha  toto nemá, tak nikdy to nedotiahne tam, kam to dotiahli už vyššie spomínané série.

Všetci autori teraz majú hrozný fetiš na milostné trojuholníky. Je to podľa mňa taký instantný polotovar na výrobu drámy. Píšem druhý diel série, už by sa zišlo nejaké napätie, tak tam prihodím druhého sexy hrdinu, ktorý znovu zamieša karty a kniha tak automaticky prestane byť nudná. Ha! Kiežby! Vážení, keď už robíte milostný trojuholník, zrobte ho prosím vás poriadne. Nie som žiadny veľký fanúšik týchto sprostostí, ale ak už v knihe niečo také musí byť, tak nech si z toho idem vytrhať vlasy a vykričať hrdlo.

Ultimátna séria je podľa mňa taká, ktorá zo mňa vyextrahuje celé spektrum emócií, z toho viac ako polovicu negatívnych. Séria, ktorú budem chcieť spáliť ale aj tak si nebudem vedieť pomôcť a nečítať ju. A toto mám pocit, že teraz nevie vytvoriť nikto okrem Collinsovej, Meadovej, Clareovej a najnovšie Lauren Oliverovej (tá ale vo svojom šibnutom Pandemoniu zabudla na poriadny dej, takže to nerátam). Ako keby sa tí autori báli alebo ja neviem, že ak budú na svoje postavy príliš drsní, tak to nikto nebude čítať. Alebo asi len majú svoje postavy tak radi, že im nedokážu veľmi ublížiť. Niekedy tam býva taký ten náznak sadizmu ku koncu knihy, ale väčšinou do toho ešte vždy trepnú nejaký epilóg, ktorý bude ako hojivá mastička na bibo. Nikto nechce hojivú mastičku! Všetci chceme umierať od nedočkavosti, aj keď na to nadávame. Hlavne ženské majú vo zvyku nadávať na to, čo v podstate milujú ;)

Čiže toto je koniec môjho monológu. Prosím, napíšte už konečne niekto niečo epické. Nemôžem stále dookola čítať tie isté tri série. Vyzerá to trochu trápne. Ďakujem.